Nezabudnite

Vždy som si priala, aby na ňu spomínalo celé ľudstvo, celá naša krásna planéta, lebo ona sama bola šťastím a niečím, čo robilo každý deň svet lepším. 

Písať tieto riadky je asi také jednoduché, ako do rán rezať žiletkou, či sypať soľ... Má to však význam.... 

Asi najťažšie je pre mňa na ňu vedome nemyslieť, lebo mi to prináša veľký zármutok. Nie vždy mám však silu udržať to za tou pomyselnou stenou vytvorenou v mojej duši. Tam je ešte vždy skrytá a navždy zadržaná bolesť. Je to to miesto, kde sa človek s myšlienkami často nevracia, aby sa vyhol utrpeniu. 

Ak by som Vám ju mala opísať jedným slovom, bolo by to ANJEL. Lebo tým ona pre mňa skutočne bola a myslím, že nie som jediná. Jej úsmev napĺňal dušu šťastím a rozžiaril aj ten najhorší deň. Pohladenie, rozhovor, každá jedna chvíľka bola zázrakom. Ba čo viac, boli tým mojim. 

Som jej vďačná za všetko, čomu som sa za tie roky od nej priučila a dúfam, že raz budem presne takým anjelom ako bola ona. Chodiacim, skromným, skrytým medzi ostatnými ľuďmi, ktorí len slepo kráčajú a nevidia tú výnimočnosť. 

Takýchto bytostí je okolo nás mnoho, no my ich pre našu dobovú slepotu nevidíme... 

Skromnosť je jedným z najväčších darov, aký človek môže dostať, ona jej mala na rozdávanie. Nikdy sa nesťažovala, nikdy nepovedala "Nie", vždy bola ochotná viac pomôcť druhému i keď by mala o čosi okrátiť seba. 

Verte či nie, bolí ma srdce, keď tieto riadky píšem a slzy sa mi tlačia do očí. Nie je nič horšie na svete, než o niekom písať v minulom čase... 

Tak často sa mi o nej sníva, že musím presviedčať samú seba, čo je skutočnosť a čo len sen. Najhoršie je potom prebudenie zo sna, kedy si musím priznať, že už je preč a nevráti sa. 

Jediné, za čo som naozaj vďačná, že som mohla s ňou prežiť jej posledný deň. Taký ten skutočne posledný pred tým, než človek odíde z tohoto sveta. 

Sedela v jej kresle, usmievala sa a debatovali sme. Priala by som si, ak by som len na hodinu mohla vrátiť tú chvíľu a vidieť jej tvár a úsmev. Počuť jej hlas, objať ju a povedať jej ako veľmi ju mám rada a že som jej vďačná za všetko, čo kedy pre mňa urobila. 

Aby som vám priblížila moju starkú, mám taký krásny príklad, ktorý ma vždy dojme. Ležala po infarkte v nemocnici. Bola slabučká, mama ju priviezla na vozíku do návštevnej miestnosti, kde bolo asi milión stupňou. Starká ledva držala hlavu, silu mala asi ako malé dieťa, rúčky opreté o operadlá nemocničného vozíku, na tvári však šťastný výraz, že nás vidí. A cez to všetko zlé, čo sa jej stalo a ako na tom bola, sa ma spýtala na moju nohu. Ako sa cítim ja. Dojalo ma to... Ona bola tá, ktorá bojovala a predsa sa aj v takej ťažkej chvíli zaujímala o druhých. 

Keď sme s maminou prišli k nej domov po návrate z nemocnice, veľa sa tam toho zmenilo. Môj otec je nesmierne šikovný chlap a tak starkej v starej izbe vybrúsil parkety a tie vyzerali ako nové. Priniesla sa posteľ, aby tam mohol niekto spať a starká nebola sama. 

Neviem vám to vysvetliť, asi som to vnútorne cítila, no keď sme tam boli s mamou a jej sestrami ešte v čase, keď starká bola v nemocnici, prišlo mi zrazu neskutočne smutno a rozplakala som sa. Nevládala som tam zotrvať, všetko bolo bez nej smutné. 

V deň návratu však celý byt ožil. Síce iným spôsobom a v novom šate, ale predsa v ňom bol život. Ja som bola šťastná, že môžem byť s ňou a každý večer a ráno som sa modlila za jej uzdravenie. 

Ráno po návrate z nemocnice sa však starkin zdarvotný stav začal zhoršovať...

Pamätám si ako sme ju so súrodencami prišli pozrieť, ona sedela na posteli. Vlasy mala v cope. Prišla som k nej. Ťažko dýchala, vzduch bol plný zvláštnej vône... Nemohla rozprávať a napriek tomu, že sa snažila, nebolo jej rozumieť. Najhorší bol  však pohľad do jej očí. Na tú chvíľu nikdy v živote nezabudnem.. Prázny, smutný, stratený kdesi v diaľke a ustupujúci do neznáma. Nedá sa poriadne ani slovami opísať, aký bol a aký to bol pocit vidieť ho. Ak by som vám to predsalen chcela priblížiť... Keď si na to spomeniem, trhá mi to srdce, tlčie tak besne, že by najradšej vyskočilo z hrude a cítim opäť tú neskutočnú beznádej ako vtedy. 

Jedna vec ma opäť raz zrazila na kolená. Teta mi povedala, že starká stále opakuje niečo o svadbe. Ako sa tam ona teraz dostane. Ked som bola mladšia, so starkou sme uzavreli takú dohodu, že nemôže zomrieť, kým nepôjde na moju svadbu. Myslím, že každý z vás práve pochopil, čo boli tie slová, ktoré opakovala a ako ma to zasiahlo. 

Večer volala mama. Starkin stav sa rapídne zhoršil a museli ju sanitkou previesť do nemocnice. Ani si nepamätám, aký to bol deň, alebo si to skôr nechcem pamätať. Všetky nasledujúce udalosti som mala ako v hmle.

Viem, že bola sobota...

Boli sme celá rodina na lúke pri hrade Červený Kameň. Všetci sme sa v kruhu rozprávali a zrazu medzi nás prišla starká v jej typickom hnedom baloňáku a so šatkou na hlave. Usmiala sa a povedala toto: "Tak a ja už idem do tej krásnej záhrady!" Bola tak šťastná... 

Keď som sa prebudila, trhlo mnou a s nesmierne veľkým strachom som utekala za mamou sa spýtať, či  už volali do nemocnice a ako je na tom starká.

Ešte vždy bojovala... 

Uľavilo sa mi, stále som akosi cítila nádej. 

Večer v tú sobotu sme mali divadelné predstavenie. Premiéru našej novej hry. Rodičia stále meškali. Nevedela som čo sa deje, ale v tom zhone som si povedala, že proste len meškajú. Keď som prišla na pódium... Pozrela som sa očami do publika a uvidela mamu. Stačil mi jediný pohľad... Verte, že predstavenie sa mi v ten deň hralo ťažko...

Po záverečnom potlesku a gratuláciách som šla za rodičmi. Myslím, že sme pri nich boli v tom čase všetci, ale ako vravím, mám to v hmle. Spýtali sme sa, či je všetko v poriadku a mama len odpovedala, že sa nič nedeje. No znovu sme sa dotazovali až napokon ocko povedal, nech nám to mamina povie. 

Starká zomrela chvíľu pred vystúpením... 
Preto meškali... 

Predstavte si domček z karát a čo sa s ním stane, keď jednu kartu odoberiete nesprávne. Asi to sa stalo v tom momente s mojim svetom... 

Zrazu nebolo nič... 

Nasledovali dni, ktorým by sa najradšej človek úplne vyhol. Oznámenie čo sa stalo, zorganizovanie pohrebu, parte, ... 

Nastal ten deň. Viete, človek vždy až do toho dňa podvedome dúfa, že je to len zlý sen a nie pravda. U mňa to nebolo inak. Stále som verila, že sa čoskoro zobudím. 

Z toho dňa si pamätám len niektoré chvíle... Najťažšie v mojom živote. Najbolestnejšie. Najhoršie. 

Kráčame k domu smútku a keď ju tam uvídím ležať, z domčeku dopadne na zem posledná karta a s ňou aj ja. 

Mám staršieho brata Vendelína, všetci mu vravíme Vendo. Úžasný človek a ešte lepší mladý muž. V tých ťažkých chvíľach, kedy som bola rada, že ma unesú aspoň vlastné nohy, ma objal, pohladil a povedal, že to bude dobré. Keď celý svet padal a strácal sa mi, on ma držal a nepustil. Dodnes som mu za to objatie vďačná a budem do konca života. 

Od tej chvíle som všetko videla len cez slzy a rozmazane. Omšu som preplakala a ani si nepamätám, čo vravel pán farár. 

Keď sme sa opäť vrátili do domu smútku, držala som v náručí ruže pre starkú. 

POSLEDNÉ ROZLÚČENIE... 

Je hrozné to písať, ešte horšie bolo si to aj prežiť. Pamätám si, ako zatvárajú truhlu, mne puká srdce a ruže zvieram v kŕči tak pevne, až ma bodajú do predlaktia. Posledný pohľad na ňu ...

Ako každý z vás vie, nasledovalo pár slov od kňaza a potom sme sa pobrali k miestu, kde starká bude navždy odpočívať. 

keď ju tam dole spúšťali... Keď sa strácala... Bola som nižšie než na dne. Stratila som sa. 

Súcitné pohľadi ľudí, objatia, ... Karmína..

Nedokázala som tam zostať. Nedokázala som sa o nej rozprávať. Nedokázala som na to celé myslieť. Len som plakala, plakala a plakala v tom bolestnom zovretí.

Vendo ma vzal domov a nejakým zvláštnym spôsobom sa mu podarilo ma ukludniť tak, aby som zaspala na gauči. Verte či nie, celú dobu sedel pri mne a keď som sa prebudila, priniesol mi pohár vody. Ešte teraz sa celá trasiem, keď si na tú chvíľu spomínam. V ten deň, ma Vendo zachránil. 

Nasledujúce týždne boli ťažké a musím povedať, že aj napriek  ubiehajúcim rokom dodnes nie som schopná a dosť silná spomínať na tie udalosti.

Aj tento príbeh... toto moje rozprávanie píšem s odstupom a prestávkami na plač, keď si tie chvíle vybavujem. 

Poviem vám, dodnes, keď sa prechádzam našou krásnou Častou, dúfam, že ju kdesi uvidím. Či už vysmiatu mávať mi z okna jej bytu, kráčať do obchodu, na záhradke, vešať prádlo alebo sedieť v lavici nášho kostolíka. 

Nie je deň, kedy by som si na ňu nespomenula. 

Ja len dúfam, že raz budem aspoň z polovice takým anjelom, akým bola a je pre mňa ona. 

ĽÚBIM ŤA, STARKÁ 

Na pamiatku Margity Arvayovej