B4 vírus, ktorý zmenil svet

PROLÓG

Píše sa rok 1939, je začiatok vojny, no to čo ničí civilizáciu nie sú zbrane, obrnené vozidlá či vojaci. Najhoršou zbraňou je vírus. Neovládateľná choroba napádajuca ľudskú vôľu, ktorá zastavuje život, ale zároveň prebúdza beštialitu. Ľudia po nakazení majú tri dni na to, aby dobrovoľne ukončili svoj život bez toho, aby sa o ich nakazení dozvedela zložka zabezpečujúca výskum. Ak sa ZZ dozvie, že je niektorá osoba v Objekte bezpečnosti nakazená, bude okamžite po uplynutí inkubačnej doby chytená a určená na výskum.

Ako sa píše v §1, druhom odseku :

Obyvateľ Objektu bezpečnosti, ktorý bol nakazený vírusom B4, musí byť okamžite, po uplynutí doby inkubačnej, prevezený na oddelenie výskumu ochorenia.

§2
Bezpečnosť obyvateľstva
Ods. I.
Povinnosti obyvateľov Objektu bezpečnosti

Občan Objektu bezpečnosti je povinný informovať ZZ o nakazení, či podozrení z nakazenia vírusom B4.
Občan Objektu bezpečnosti je ďalej povinný nahlásiť ZZ svoje nakazenie a dobrovoľne sa podrobiť výskumu.


Nevedno ako, prečo a ani kto vypustil do sveta niečo tak hrozivé, ako je B4. Pošepkáva sa však, že vírus vznikol na našom území, že všetku tú bolesť vytvorila ZZ, aby udržala obyvateľstvo v Objekte bezpečnosti. Hovorí sa aj o tom, že vírus poslali nepriatelia, aby mohli obsadiť naše územie. Kde je však pravda, to je otázne. Jedno je však isté. Choroba pomaly pohlcuje civilizáciu.


Základné informácie o Objekte bezpečnosti

Objekt bezpečnosti slúži obyvateľstvu už od nepamäti.
Objekt bezpečnosti je najbezpečnejšie miesto pre život obyvateľstva.
Objekt bezpečnosti sa nedá zničiť.
Objekt bezpečnosti je jediná istota obyvateľstva.



Ako sa píše v Základných informáciách o Objekte bezpečnosti, stojí tu už od nepamäti. Starší obyvatelia však tvrdia, že pred objektom sa žilo vonku. Každý obyvateľ mal vlastný domov. Vlastnú budovu, ktorú si s pomocou blízkych postavil. Nikto však netuší, čo je na tom pravdy. Všetci tvrdia, že sú to len hlúpe rozprávky.

Život v Objekte bezpečnosti


Každá osoba, ktorá dovŕši vek 18 rokov je povinná zveľaďovať Objekt bezpečnosti. Tak to stojí v základných ustanoveniach života v Objekte. Všetci obyvatelia to bezvýhradne dodržujú, lebo ak nie, budú zajatí a odvezení do miestnosti číslo 111, kde budú musieť vykonávať tú najťažšiu a najbolestivejšiu prácu. Osoby, ktoré by nejakým spôsobom poškodzovali Objekt, sú zajatá a popravené v spoločenskej miestnosti. Ich telá sú potom vystavené ako výstraha pre ostatných obyvateľov.  


1. ČASŤ

Od nepamäti žijem so svojou rodinou v Objekte bezpečnosti. Keď som konečne dovŕšila osemnásty rok života, mohla som nastúpiť na vytúžené Oddelenie výskumu ochorenia. Zaplavila ma vlna šťastia a mojím telom prebehli zimomriavky, keď som otvorila tú obálku. Bola bielej farby a úhľadným písmom sa na nej črtalo moje meno. Stálo tam : “ Pre sestru T.“ Radostne som zapišťala a ako divá zver som roztrhla vrch obálky. V nej bol poskladaný biely papier. Prstami som ho pomaly otvorila a začala som čítať, pre mňa tie najúžasnejšie riadky. Stálo tam pekne čierne na bielom.

Vážená sestra T.

S nesmiernou radosťou Vám oznamujeme, že ste boli prijatá ako pomocná sila na Oddelenie výskumu ochorenia. Doba nástupu na odborné pracovisko je paralelná s dobou začiatku nového kvartálu. Hláste sa ráno o 8:30 hod. v miestnosti B4.

Tešíme sa na Vás

Oslovovanie v objekte bezpečnosti

V objekte bezpečnosti sú všetci povinní oslovovať sa sestra a brat. Obyvatelia sa nemusia oficiálnou formou oslovovť len v sektore súkromia. Ak niektorý obyvateľ Objektu bezpečnosti poruší zákonom stanovené oslovovanie na verejnosti, bude predvolaný pred poriadkovú komisiu.

„Nový kvartál začína už o dva dni !“ Prebleslo mi hlavou, keď som si to uvedomila. Nevedela som, či sa mám od radosti smiať, plakať, kričať tak hlasno, že to bude počuť celý objekt alebo skákať. Uskromnila som sa však a s kľudom som to oznámila mojej rodine. Otec bol celý nadšený, keď som mu to povedala. On totiž vždy sníval o tom, že by pracoval na Oddelení výskumu vírusu. Nemal však na to potrebné vzdelanie a tak musí pracovať len ako údržbár Objektu bezpečnosti. Babička na to však mala iný názor. Vôbec sa jej nepáčilo, že tam chcem pracovať. Bojí sa totiž, že sa nakazím a oni ma stratia presne ako moju matku. Škoda, že si ju už nepamätám, vraj to bola vznešená a šarmantná žena. Starká mi vždy vravela, že som zdedila jej entuziazmus, inteligenciu a krásu.

Obliekanie v objekte bezpečnosti

Je povinnosťou každého obyvateľa Objektu bezpečnosti nosiť na verejnosti predpísanú uniformu. Osoby, ktoré nebudú nosiť Objektom predpísanú uniformu, budú s okamžitou platnosťou zatknuté a odvedené do cely predbežného zadržania. Ich povinnosťou bude týždeň nútených prác.



2. ČASŤ


Pomaly som otvorila oči a zhlboka som sa nadýchla. Cez pootvorené okno vnikli do mojej izby slnečné lúče a studený vzduch. V tom mi v hlave utkvela jediná zmysluplná vec. Už o deň budem tam, už o deň budem jednou z nich. O necelých 24 hodín oblečiem belasú uniformu, dostanem čestný preukaz pracovníka oddelenia výskumu a vstúpim do miestnosti 101. Začnem písať príbeh, o ktorom snívam už celé roky


§3
odsek III.
Vyjadrovanie emócii v objekte bezpečnosti

V Objekte bezpečnosti je prísne zakázané preukazovať akékoľvek emócie na verejnosti.
Ak niektorý z obyvateľov Objektu bezpečnosti toto pravidlo poruší, bude predvedení pred poriadkovú komisiu Objektu.
Obyvatelia môžu emócie prejavovať výhradne len v súkromnom sektore.


Vstala som z postele a prikročila k oknu. Oboma rukami som odstrčila záves a nazrela som na priestor.


§ 1
odsek IV.
Definovanie priestoru


Slovom „Priestor“ označujeme všetko, čo nie je súčasťou Objektu bezpečnosti.
Obyvatelia Objektu bezpečnosti majú prísny zákaz pohybovať sa v Priestore.
Osoby, ktoré bez povolenia opustia Objekt bezpečnosti a vydajú sa do Priestoru budú potrestané najvyšším trestom – smrťou.
Vstup do Priestoru majú povolení len pracovníci oddelenia výskumu vírusu a príslušné strážne orgány Objektu bezpečnosti.


Zosmutnela som pri pohľade na všetko to, čo sa nachádza mimo brán Objektu bezpečnosti. Desiatky rozkladajúcich sa tiel pokrývali ulice. Tie veci napáchnuté hnilobou a smrťou boli kedysi osobami z mäsa a kostí presne ako ja. Striaslo ma a mráz mi prešiel po chrbte, keď som na to pozerala. Zrazu sa otvorila brána a von vyviedli jedného z obyvateľov. Zaznel výstrel, muž klesol na kolená a následne tvárou tvrdo narazil na betónom pokrytú zem. Od tej chvíle nebol človekom, stal sa vecou. Bratovrahom, zradcom systému, zločincom, vyvrheľom. Jednou z tých vecí, ktoré nás desia. Z tých, ktoré pridávajú na temnote. Do očí mi okamžite vnikli slzy. Muži zo ZZ sa pobrali dnu a telo zanechali napospas infikovaným obyvateľom, ktorí unikli ruke zákonu. Obyvateľom, ktorí sa dostali za hranice Objektu bezpečnosti. Zahnala som myšlienky na to, aký svet sa skrýva za bránami a zahľadela som sa na mračnami pokrytú oblohu. Jej nečistota mi naháňala hrôzu. Aby som ju zahnala, okamžite som opäť zatiahla závesy a pobrala som sa do kúpeľne.

23 hodín ! Prebleslo mi mysľou, keď som schádzala po betónových schodoch do kuchyne. 



3. ČASŤ


Krok...Ďaľší...Viac krokov...Pridaj! Alebo nie! Kráčaj ráznejšie a vyrovnaj sa! Ovládaj svoje myšlienky! Upokoj sa! Dýchaj! Chodba. Dvere a ďaľšie! Zober preukaz! Miestnosť B4!

Dych sa mi spomalil a srdce sa prudko rozbúchalo, keď konečne nastala hodina nástupu na začatie výkonu služby. Nemo som sledovala dvere, vnímala len dunenie vlastných krokov a tlkot srdca. Zastavila som sa, aby som pľúcam darovala tak vzácny kyslík, o ktorý som ich pred chvíľou drzo obrala.
Plná napätia som pristúpila k dverám a naposledy som sa zhlboka nadýchla. Potom som vybrala preukaz obyvateľa pracujúceho na oddelení výskumu vírusu a priložila som ho na identifikačné pole. To isté som zopakovala s mojou dlaňou. Identifikátor na mieste priložených prstov dôkladne overil otlačky a sfarbil sa do zelena. Dvere miestnosti B4 sa s hukotom otvorili. Vstúpila som dnu.
                   


 §10
   ods. 11
         Identifikácia obyvateľa
     pred vstupom na pracovisko

Každý obyvateľ Objektu bezpečnosti je povinný pred vstupom na pracovisko prejsť identifikačnou previerkou.

Ak obyvateľ touto previerkou neprejde a bude zistená skutočnosť, že sa snažil podviesť systém, bude predvolený pred poriadkovú komisiu a patrične potrestá.



4. ČASŤ

Po otvorení dverí sa mi ani nenaskytla možnosť prehliadnuť si priestor za nimi. Pred mojimi očami sa totiž objavila tvár akejsi mladej ženy, ktorá na mňa pôsobila dojmom mladého roztržitého dievčatka. Mala gaštanové vlasy, ktoré jej siahali po ramená, na ústach žiarivý úsmev a oči, v ktorých sa črtalo nadšenie a vzrušenie z môjho príchodu, ma sledovali pohľadom jastraba číhajúceho na svoju obeť.

"Volám sa Keyzy!" povedalo dievča "Teda..." dievča a rukou si rýchlo zakrylo pobavený úsmev." ...sestra K." opravila sa a vystrela ku mne drobnú rúčku mramorovej farby. Upútal ma n nej jemný prstienok, pravdepodobne vyrobený z drahšieho kovu.

Ako som sa dozvedela, Keyzy má 25 rokov, i keď vyzerá oveľa mladšie ako ja. Je vydatá za brata K. a majú spolu dieťa, teda chlapca D. Žijú spolu v sektore N32, ktorý patrí k jedným z najchudobnejších, no vraj sú tu šťastní. Na oddelení molekulárneho výskumu pracuje už sedem rokov a veľmi ju to baví. Má viacero odcenení najposlušnejšieho obyvateľa Objektu bezpečnosti a je hrdou nositeľkou titulu učiteľky správneho výkladu zákonov. Patrí medzi fanúšikov doktora B. budovateľa Objektu bezpečnosti a zakladateľa všetkých oddelení výskumu.

§ 8
ods. 52
Definovanie zakladateľa výskymu
a budovateľa Objektu bezpečnosti

Budovateľom Objektu bezpečnosti je doktor B.
On je základom celého systému a jeho správneho fungovanie.
On je neumierajúcim bojovníkom proti vírusu.
On stanovil všetky pravidlá.
On je našim životom a budúcnosťou !



5. ČASŤ


Konečne som s ocitla na svojom stanovisku! Keyzy je naozaj milé dievča, ale trochu priveľa rozpráva. A to sa niekedy nevypláca. Už ma naozaj nebavilo počúvať to jej nezmyselné bľabotanie o Objekte bezpečnosti, o dôležitosti zákonov, o dokonalosti systému... Túžila som len po jedinej veci. Začať konečne pracovať ako plnohodnotný člen v systéme. To bolo mojim snom a to sa mi i splnilo.

Miestnosť bola rozľahlá, steny vysoké, všetky pokryté bielou farbou. V hornej časti každej z nich sa nachádzalo pár okien. Biele pracovné stoly boli pokryté kúskami ľudských ostatkov a okolo každého stálo päť či šesť pracovníkov, či skôr bratov a sestier pracujúcich na oddelení výskumu vírusu. Každý z nich mal na sebe biely odev, obuv ba i plášte mali farbu snehu. Neustále o čomsi debatovali, porovnávali jednotlivé fragmenty, smiali sa, keď niekoho z nováčikov zasiahol pozostatok do tváre a on začal nervózne pobehovať a vykrikovať na ratu. Vládla tu neobvykle dobrá atmosféra a pokoj. Až sa mi nechcelo veriť, že táto práca môže byť taká pokojná. Udivovalo ma, že na pracovisku tak dôležitom ako je toto sa ľudia smejú. Ale je to napísané v pravidlách. Ľudia majú prejavovať pri práci pocity šťastia a spokojnosti.

§3
ods.12
Vyjadrovanie emócii
na pracovisku 

Každý obyvateľ Objektu bezpečnosti, zapojený v systéme, má za povinnosť vyjadrovať na pracovisku len pozitívne emócie. 
Je prísne zakázané na pracovisku používať vulgárne slová, napádať bratov alebo sestry, či akokoľvek negatívne sa správať. 
Pri porušení tohto pravidla bude narušiteľ predvolaný do miestnosti C25 a bude overená správnosť jeho vedomostí a viery. 
Ak budú zistené nedostatky, narušiteľ bude patrične potrestaný. 
  

6. ČASŤ 

Prvý deň na mojom pracovisku ubehol nesmierne rýchlo a ja som sa opäť ocitla v kruhu pokoja, teda v spoločnosti mojej milovanej rodiny. Bola som nesmierne rada, keď som ich videla sedieť uprostred miestnosti a sledovala som ako sa spolu búrlivo zhovárajú o čomsi, čomu som nerozumela.


§12
ods. 32
Definovanie Kruhu pokoja

Kruh pokoja je miesto v spoločnosti najbližších bratov a sestier, teda pokrvných príbuzných. V minulosti sa Kruh pokoja nazýval tiež rodina, ale tento názov bol zrušený a nahradený vhodnejším výrazom.

Je prísne zakázané používať výraz „rodina“ na verejnosti.
Toto označenie sa môže používať výlučne len v sektore súkromia.
Kto toto pravidlo poruší, bude musieť ísť na preškolenie do miestnosti C4.

Barbora, teda moje jednovaječné dvojča, ma po návrate do sektoru súkromia, môjho kruhu pokoja, privítala s otvorenou náručou. Chvíľu som len nemo sledovala svoj odraz v nej a povzdychla som si nad stratenou podobou. Sú to už roky, čo sme vyzerali rovnako, podobné si ako vajce vajcu, nerozlučné kamarátky. A teraz? Sme ako jedna osoba rozdelená do dvoch nerozlúčiteľných schránok.

Jej objatie som prijala a následne som sa celkom unavená pobrala do svojej izby. Cesta tam sa mi zdala nekonečná. Zdvíhala som ťažko jednu nohu za druhou po betónovom schodisku, rukou som zakrývala hlboké zívanie a uvažovala o tom, ako si konečne odpočiniem.

Pred spánkom som sa rozhodla dopriať si oddych v podobe horúceho kúpeľa. Otočila som kohútikom a s údivom som sledovala ako sa vaňa napĺňa pariacou vodou. Zhlboka som sa nadýchla omamne teplého vzduchu. Vždy ma to upokojilo a dodalo mi to vnútornú harmóniu. Para stúpala, narážala do pomerne nízkeho stropu a tvorila na ňom drobné kvapky, ktoré potom padali späť na vodnú hladinu a vytvárali na nej tanečné kruhy, ktoré sa jemne rozpínali a opäť mizli v upokojujúcej sa hladine.
Vkĺzla som do vane a ponorila som sa až po ramená, pričom sa mi namočili i končeky dlhých vlasov, ktoré sa teraz tiahli pod hladinou a pripomínali mi nepokojné chobotnice, o ktorých nám v detstve rozprávala starká. Zatvorila som oči a vnímala som teraz už len teplo vody, ktoré ma objímalo zo všetkých strán, pričom mi na pokožku vybehli neposlušné zimomriavky. Pocítila som ako sa mi svaly postupne uvoľňujú od napätia a ako mi voda masíruje stuhnutý krk. Túžila som v tomto momente zotrvať naveky. Pokojná, oddýchnutá, ničím a ničím nesledovaná.....

Jednoducho mimo systému.  



7. ČASŤ


Opäť som kráčala chodbou, prešla identifikačnou previerkou a znovu ma privítala Kejzyina nadšená tvár. Spoločne sme pristúpili k pracovnému stolu. Dozvedela som sa, že som nahradila staršiu sestru, ktorá žiaľ odišla na druhý svet a tak som v Keyzyinej skupine. Celkom ma to potešilo, keďže tu nikoho nepoznám.

Po chvíli k stolu prišli ďalší pracovníci. Kejzy mi ich začala postupne predstavovať. Prvá bola Agáta. Štíhle vysoké, mladé dievča, ktoré sa neustále smialo na lichotivých slovách jej kolegov. Dlhé blond vlasy a modré oči ešte viac umocňovali jej krásu. Pristúpila, povedala mi meno a placho mi stisla ruku pričom sa opäť spevavo zasmiala.

Ďalším bol Bruno. Mladý muž, ktorého mocná hruď pripomínala skôr medveďa než človeka. Na brade a pod nosom mu vyrastali drobné fúzy. Oči mu žiarili, no bola v nich vidieť hanblivosť. Stisk mal omnoho pevnejší než Agáta.


 No a potom tu bol Jof. Vlasy mal úhľadne učesané dozadu, na nose okuliare a čeľusť pevnú. Na prvý pohľad múdry človek. Bol jediný spomedzi mužských kolegov, čo nelichotil Agáte. Podal mi ruku a predstavil sa : „ Jof, teší ma.“ Bol to rozvážny stisk ruky. „Ter. Aj mňa teší.“ povedala som.

Keď sme sa už predstavili, pustili sme sa do práce. Iný pracovník, očividne nie veľmi silný chlapec, nám priniesol plastovú krabicu plnú ľudských ostatkov. Už, už by mu spadla na zem a rozsypala sa, keby ju nezachytil Jof a Bruno. Chlapec od strachu vyvalil oči, líca sa mu sfarbili načerveno a ruky sa mu ešte stále trochu triasli: „ P – p – p – prepáčte.“ hapkal. Potom sa zvrtol sa na päte a upaľoval rýchlo preč. Keď chlapec zmizol vo dverách všetci sme sa rozosmiali.



8. ČASŤ


Deň na mojom pracovisku ubehol celkom rýchlo. Bola som rada, keď som sa dozvedela zopár informácií o mojich kolegoch, teda bratoch a sestrách.

Domov som dorazila naplnená dobrým pocitom z poctivo vykonanej práce. Vo dverách ma zastavila starká.
"Drahá, ako sa ti darilo ?" Napravila si padajúce striebristé vlasy, oči sa jej zaleskli od očakávania a na tvári mala ako vždy láskavý úsmev. 
"Darilo sa dobre." Usmiala som sa veselo. "Oboznámila som sa s pracoviskom a spoznala som nových bratov a sestry. " 
"To ma teší. Ak sa smiem spýtať, čo je predmetom tvojej práce, zlatíčko?" Zadívala sa na mňa.
"Nepoteším ťa, starká." Povedala som nešťastne a jej ruky som vzala do svojich.
"Ale drahá, len hovor. Som stará žena, mňa už nič neprekvapí." Pousmiala sa a pohladila ma po tvári.
"Tak dobre, triedim telesné pozostatky." Vyhŕkla som rýchlo.
"Naozaj sa dejú také zverstvá ? Nenechajú nebožtíkov ani spokojne odísť z tohto sveta ?!" Jej hlas sa o poznanie zvýšil. 
"Ale starká..." Snažila som sa brániť.
"Je to zverstvo, drahá! Zverstvo, ktoré v minulosti nejestvovalo!" Rozčuľovala sa. " Za čias mojej mladosti..."
"Tvoja mladosť je minulosť, starká." Skonštatovala som. 
"Nechaj ma dohovoriť!" Upozornila ma rázne.
Sklopila som zrak. "Prepáč." 
"Poď, drahá. Niečo ti poviem." Starká ma chytila za ruku a odviedla ma do obývačky. Posadila sa do starého kresla, ja som si sadla na zem k nej. Oprela som si hlavu o operadlo a čakala som, čo povie.

"Len ti chcem povedať, že život sa zmenil od mojej mladosti na nepoznanie. Žila som v dobe, kedy nebol žiadny Objekt bezpečnosti. V dobe, kedy svet bol voľný a my sme sa pohybovali bez akýchkoľvek problémov v Priestore. Chodili sme pásť naše ovce na šíre lúky, počas dlhých teplých dní sme sa kúpali v neďalekom potoku a nebolo dňa, kedy by si človek nezaspieval. Smiali sme sa, až nás boleli bruchá. Behali sme po tmavých lesoch a sledovali plachú zver, ktorá sa chodila pásť neďaleko nášho domu. Keď nastala zima, stavali sme snehuliaky a snežné skrýše. Dni bývali v tej dobe kratšie a skôr prichádzala tma, tak sme po večeroch pri sviečkach hrali karty. Keď som sa prvýkrát zaľúbila. Ach, to bol pocit ! Ani slovami sa to nedá opísať. A teraz ? Drahá, je snáď dnešná doba životom ? Veď človek má už zakázané i ľúbiť !"



9. ČASŤ

Večer som nemohla dlho zaspať. Stále som v hlave premýšľala nad tým, čo mi rozprávala starká. Kládla som si rôzne otázky, no tou najdôležitejšou bola táto: Je to naozaj pravda ?

Potom nasledovali mnohé ďalšie. Je pravda, čo tvrdia starší? Existoval kedysi život za múrmi objektu bezpečnosti? Ak áno, aké to bolo? A čo sú zač tie prazvláštne biele veci, ktoré v určitom období padajú z nebeskej oblohy a pokrývajú priestor belotou? Ako ich to nazývali starší ? Vločky? Áno, boli to vločky! Zaujímalo ma, prečo sme sa o nich nikdy neučili v miestnosti vzdelávania obyvateľstva. Naozaj som túžila vedieť, aké je to, keď sa vás taká vec dotkne. Bolí to, hreje ? Ale veď stará mama vravela, že sú chladné. No podľa mňa je to nezmysel, veď vyzerajú tak vznešene a príjemne. Biele, mäkké, nevinné. Nemôžu byť chladné, keď sa ako perina rozprestierajú až za obzor. Alebo áno? V myšlienkach som mala totálny chaos a nevedela som zastaviť spŕšku otázok. Po chvíľke ma uvažovanie tak unavilo, že moje viečka oťaželi a ja som zaspala. 

Kráčaj rýchlejšie, pridaj! Nezastavuj sa a ani sa neotáčaj! Nie, neotáčaj sa! Otvor dvere, identifikuj sa! Pozor, s Keyzi nie je niečo v poriadku. Počkať, ona je nakazená. Vystreľ! No tak vystreľ! Nemôžeš váhať, lebo zomrieš! Správne. Dievča, teraz nie je čas na plač, utri si tie slzy a pokračuj. Neotáčaj sa, len kráčaj vpred. Tá chodba sa ti zdá pridlhá ? Nemôžeš to vzdať, neklesaj na duchu a pokračuj, ty to zvládneš! Ešte kúsok, maličký krok a si vonku. Nevzdávaj to, rozhoduješ o osude mnohých! Nevšímaj si tú krv a choď! Správne, otvor tú bránu. To oslňujúce svetlo ťa zaskočilo, všakže? Chceš vidieť tú krásu? Pozeraj a hlavne sa... Nie ! Čo si to spravila ?! Nemala si sa otáčať. Nerob to ! 

Strhla som sa do sedu a očami som hľadela vydesene pred seba. Zúfalo som dúfala, že uvidím niečo príjemné. Pri mojej posteli stála akási postava, ktorá sa však v momente vyparila ako keby som ešte stále snívala, ako keby toto všetko bola len akási ilúzia. Keď som sa z toho všetkého spamätala, uvedomila som si, že osoba pri mojej posteli bola matka. Nevedela som, čo to znamená a ani čo mal znamenať ten nezmyselný sen. Nebol prvý a predpokladala som, že ani posledný. Nenávidím takéto sny. Bol neskutočne skutočný. Tak nepríjemne blízky realite, že človek by si mohol pomyslieť, že je to naozaj tak. Keď som si spomenula na smrteľný pohľad Keyzy, striaslo ma. Chvíľu som ešte uvažovala nad tým všetkým a potom som opäť upadla do omamujúceho spánku. 



Prebudila som sa a vybrala sa na moje pracovisko. Do miestnosti som vstúpila s nadšením a  hľadala som niektorého z kolegov. Pohľad mi  zastal na Joffových očiach, ktoré pozorne sledovali ostatky niekoho, kto sa stal nikým. Pri tom pohľade ma nevedno prečo striaslo. Pristúpila som k nemu a keď som videla, čo drží v náručí, neubránila som sa slzám, ktoré mi rázom zaliali oči. Bolo to dieťa. Drobné bábätko nie väčšie ako jeho päsť. Telíčko bolo bezvládne, drobná rúčka spočinula na Joffovom prste. Rukou som zakryla zdesenie. Sledovala som, ako ho ukladá do náručia mŕtvej matky. Neušlo mi, že aj jeho to vzalo. Chvíľu sme obaja nemo stáli, hľadiac na telíčko a na matku. Zatlačila som jej oči, lebo ma desil ich mŕtvolný pohľad. A potom prišiel ktosi a telo zobral. Trvalo celú večnosť, kým sme sa pohli.
"Zvykneš si." Poznamenal hlas plný energie. Pozrela som smerom, z ktorého prichádzal. Lindo, tak sa volal chlapec, ktorý prednedávnom takmer vysypal ostatky. Prezradila mi to Keyzy hneď ako odišiel. Teraz mal na tvári úsmev, vôbec mu neprekážal predchádzajúci pohľad na telo matky a dieťatka. Položil na stôl ďalšie ostatky, teraz len útržky akéhosi muža, a odišiel. Joff ich začal bez ďalších slov vyberať a ukladať na stôl. Pretrela som si oči, aby som zahnala slzy. Nevedela som nájsť správne slová, tak som radšej mlčala. O pár minút k nám dorazili aj ostatní. Keyzy ma objala zozadu okolo krku. Striaslo ma, lebo som ju nepočula prichádzať.
"Si v pohode ?" spýtala sa ma, keď uvoľnila zovretie. Len som prikývla.
"Té, celá sa trasieš." Skonštatoval Bruno.
"Videla pozostatky dieťaťa." Konečne prehovoril tvrdým tónom Joff. Ostatní mlčali, vedeli, že to musím prekonať sama. Nemala som chuť rozprávať sa o tom, čo som videla. Našťastie to všetci rešpektovali. Očividne si tým prešli skôr ako ja.
Po práci som sa pobrala domov. Pomaly som kráčala chodbami objektu, keď ma ktosi zrazu schytil za zápästie a vtiahol do vedľajšej chodby. Chcela som skríknuť, no daný jedinec mi rukou bleskovo prekryl ústa. Pritlačil ma k stene a keď som uvidela jeho tvár, tep sa mi razom spomalil. Je to len Joff  vydýchla som si. Zaregistroval, že už som pokojná a tak zložil ruku.
"Prepáč, ja," odmlčal sa " asi som ťa trochu vydesil." skonštatoval napokon. Prikývla som.
"Len som chcel vedieť, či si v poriadku. Vieš po tom, čo si videla." Hľadal správne slová. Až teraz som si uvedomila, že jeho oči majú gaštanovú farbu.
"Som." Snažila som sa, aby môj hlas znel ako skala, no zradil ma a zlomil sa. Pohľad som zaborila do podlahy, nechcela som pred ním plakať. " Nie, nie som." Priznala som sa napokon. "Bolo to len dieťa." Slzy mi už stekali po lícach. Joff si ma pritisol k sebe.

Domov som dorazila pol hodiny po Joffovom prepadnutí. V chodbe ma už netrpezlivo čakala starká. Vyzula som si topánky, tašku položila na poličku vytesanú do steny. Pozdravila som ostatných členov rodiny a s ospravedlnením, že sa necítim dobre som sa pobrala do izby. Najskôr som však šla do kúpeľne. Zrkadlo mi prezradilo, čo som nechcela. Oči som mala od plaču podliate krvou. Vstúpila som do sprchy a otočila kohútikom. Nechala som chladnú vodu, aby mi stekala po vlasoch až k nohám, hlavu som oprela o stenu a snažila sa vyhnať myšlienky na dnešný deň. Bolelo ma celé telo, hruď pálila. Opäť som prenechala priestor slzám.
Po sprche som na seba natiahla čierne tielko a kraťase. Pobrala som sa k oknu a zahľadela sa na nočnú oblohu. Už som nepotrebovala plakať, lebo nič nezostalo. Len akési prázdne miesto ma ťažilo na hrudi. Bol spln, mesiac osvetľoval vchod do objektu. V dialke bolo vidieť ligotajúce sa jazero. Konáre stromov tancovali v rytme vetra. Prišlo mi to neskutočné, razom som chcela vyjsť von a prechádzať po tej bielej perine. Nemožné, prebleslo mi hlavou.
Dlho som len ležala v posteli a sledovala odrážajúce sa mesačné svetlo na strope. "Som tu" v hlave som si opakovala Joffove slová. Prečo sa o mňa zaujíma ? Sme kolegovia. Naozaj je to len tým ? Áno.  Ešte hodnú chvíľu som viedla rozhovor sama zo sebou, kým na mňa nedoľahol spánok.
Kráčam chodbou spoločne s Joffom, Keyzy a Brunom. Dvere do miestnosti nášho pracoviska sú otvorené. Pohľadmi si premeriavame jeden druhého, až napokon vstúpime dnu. Všetci zrazu zmizli, miestnosť je prázdna. Teda, nie celkom. Uprostred obrovskej bielej haly je stôl a na ňom telo. So zatajeným dychom sa obzriem okolo. Dvere sa za mnou s rachotom zabuchnú. Kráčam pomaly bližšie k stolu. Hnedé, mierne zvlnené vlasy sú mi akési povedomé. Keď som už celkom blízko, nemôžem dýchať. Zastanem. Na stole ležím ja. Oči otvorené, zahalené šedým závojom. Hľadia rovno do stropu. Pery zaťaté, pokožka bledá ako okolité steny. Snažím sa urovnať si myšlienky. A potom to uvidím. Na bielej plachte, ktorou mám zakryté telo, mi spočívajú ruky. Sú však krvavé. Mierne ich odsuniem a odvrátim pohľad. Opäť vidím telo dieťatka.
"Zvykneš si." Ozve sa hlas odkiaľsi zo stien. "Zvykneš si." Opakuje. "Zvykneš si, zvykneš si, zvykneš si... " Neprestáva, je čím ďalej hlasnejší. Rukami si márne stískam uši. Hlas preniká cez dlane, udiera do bubienku. Neudržím sa a začnem kričať. Čo sa napokon stane mojim vyslobodením.
Strhnem sa do sedu. Ruky mám pritlačené k ušiam, pot mi steká z čela a kvapká na posteľ. Dvere sa rozletia, stojí v nich otec, starká aj sestra. Pohľady vydesené.
"Si v  poriadku?" s neskrývaným strachom vysype zo seba otec.
"Len nočná mora, bola to len nočná mora." Poviem, aby som o tom presvedčila jeho, aj seba samú. Telo nakláňam raz dopredu, potom dozadu. Rukami si objímam kolená. Otec sa otočí, lebo starká mu naznačila, aby sa vzdialil. Baška tiež opustí miestnosť a zatvorí dvere. Starká sa posadí vedľa mňa, rukou mi upraví vlasy za ucho. Opriem si hlavu o jej rameno. Ako vždy, ani teraz nepotrebujeme slová. Len sedíme, až mi napokon klesne hlava a zaspím.
Na pracovisko prichádzam o čosi skôr. Miestnosť je takmer prázna, no na stoloch sa už črtajú telá. Pristúpim k nášmu. Toto je takmer nepoškodené. Zdobia ho len početné sinky. Muž, ktorý tu skončil je pravdepodobne vo veku mojej starej mamy. Pozriem mu do belasých očí. Ešte vždy majú farbu živého, hoci telo už takmer úplne vychladlo. Výraz v jeho očiach je smutný. Očividne veľmi trpel. Zaženiem myšlienky na to, čo sa mu asi stalo a pustím sa do čistenia. Vezmem do ruky vedro s vodou a jemnú handričku. Namočím ju, a prechádzam mu najskôr po rukách, potom aj po tvári a zvyšku tela. Neprestávam kým nie je úplne čistý. Až potom mu zatlačím oči a do injekčnej striekačky naberiem vzroku krvi. Napne ma, no zadržím žlč a prehltnem ju. Striekačku položím na kovový stolík a na chvíľu zavriem oči. Výdýchnem. Najskôr raz, potom druhýkrát, po treťom výdychu otvorím oči. Telo je preč, uprostred stola stojí plastová krabica, ktorej okraje zviera Lindo. Pobavene si ma premeriava pohľadom. Všimnem si, že v jeho tvári sa čosi zmenilo. Dokonca aj ramená má akési mocnejšie. Miesto paličkových rúk vidno svaly.
" Každý raz zdochne." Skonštatuje chladne a odíde. Naženie mi to strach, no snažím sa ho zahnať nahliadnutím do krabice. Kosti. To bude o trochu náročnejšie, no menej desivé.
Keyzy príde na pracovisko v stanovenom termíne. Objíme ma a popraje dobré ráno.
"Tak, čo tu máme?" spýta sa energicky.
"Hm," zamyslím sa " kosti." Poviem napokon a pokrčím ramenami.
"Na to som prišla aj sama." Spevavo sa zasmeje. "Konkrétnejšie?"
"Žena, asi štyridsať." Odvetím pohotovo.
"Sú kosti nakazené?" spýta sa ma.
"Tu je práve problém. Nie sú." Hovorím, pričom v rukách držím holennú kosť a pozrone si ju prehliadam.
"Tak sa asi snažila utiecť do Priestoru." Uzavrie to Keyzy napokon. Predstavím si muža, ktorý klesol na kolené, keď som pozerala z okna. Na okamih mám pocit, že tam opäť stojím.
"Asi." Poviem, odoberiem vzorky a odložím krabicu. "Kde je Joff a Bruno?"
"Neviem, asi majú dnes voľno." Pokrčí ramenami. "Té," Začne opatrne.
"Nič mi nie je, naozaj." Skočím jej do reči skôr, než by sa mohla pýtať.
"Fajn, ale ak by si niečo, čokoľvek..."
"Je mi dobre."
"Dobre." Prikývne.
Na obede sa posadím do rohu miestnosti. Nechápem, ako som mohla túžiť po tejto práci. Celé tie roky som na nič iné nemyslela. Teraz, keď som tu, chcem utiecť. Ďaleko od toho všetkého. Viem, že žena, ktorej kosti som skúmala nezomrela pre útek do priestoru. Tuším to. A ani starec z rána. Bol dobitý. Na tele mal toľko modrín od kopancov a úderov pästí. Museli ho mučiť, no nebol nakazený. Krv by mala inú farbu, ak by bol. Žena mala prerazenú lebku a kosti na zápästiach zodrané. Čo sa to tu deje? Aké nekalosti ? Sled otázok preruší osoba, čo sa posadí oproti mne. Najskôr si všimnem tieň postavy, potom ruky s táckou. Zdvihnem zrak. Joff.
"Zdravím." Pousmeje sa.
"Tiež zdravím." Pohľad zaryjem do taniera, vydličkou miešam cestoviny.
"Budeš to aj jesť, alebo sa chystáš spraviť z toho kašu?" spýta sa po chvíľke mierne pobaveným tónom.
"Čo?" strhnem sa zo zamyslenia. "Prepáč, nad niečim som uvažovala." Ospravedlním sa.
"Smiem vedieť nad čím?" zadíva sa na mňa spýtavo, pričom prežúva zeleninové cestoviny.
"Dnes mi priniesli telo istého starca. Mám pocit, že ho mučili." Nakláňam sa k nemu, šepkám. V očiach mu nevidím nič. Čakala som prekvapenie.
"Nechaj to tak." Povie chladno.
"Ale," snažím sa namietať.
"Nechaj to tak." Zopakuje tvrdo.
Rýchlo do seba nahádžem zvyšok obeda a bez jediného slova sa poberiem preč. Nesnaží sa ma zastaviť. Pri odchode nazriem ešte raz ponad plece k stolu, sedí tam a hľadí priamo na mňa. S nepríjemným pocitom sa vytratím.
V miestnosti je opäť pusto. Sme tu len ja a Keyzy. Obe mlčky skúmame ostatky. Posadím sa a preruším ticho.
"Kde sú všetci?" zdvihnem zrak ku Keyzy.
"Šli po ostatky." Odvetí bez mihnutia oka, lupou sleduje stehennú kosť. Prikývnem, aj keď mi tu niečo nehrá.
"Té, vždy chodia v stredu po ostatky." Zagúľa očami. Odhalila moje pochybnosti. Začervenám sa.
"Dobre." Zavrčím, a skloním sa opäť k telu. Nie sú to len kosti, aj keď Keyzy sa zväčša venuje len tým. Zostalo tam aj trochu tkaniva, ktoré s radosťou prenechala mne. Zoberiem chumáč vlasov, napne ma. Keyzy sa zasmeje.
"Na to si časom zvykneš." Povie veselo. Prečo mi to stále opakujú?! Ani neviem ako, už sa nás pri stole tlačí viac. Keyzy, Bruno, Joff a ja. Cítim jeho pohľad, ale snažím sa mu vyhýbať, čo neunikne Keyzy.
"Hej vy dvaja!" zvolá hlašnejšie, než by chcela. Dvaja okoloidúci sa na ňu spýtavo pozrú. "Nie vy!" zavrčí, aby im to dala jasne najavo a skĺzne pohľadom na nás. "Čo je s vami?" spýta sa.
"Nič!" odpovieme zborovo. Keyzy našťastie aj pri svojej zvedavosti vie, kedy sa treba pýtať a kedy je lepšie veci nechať také, aké sú. Len zafučí, čosi si zašomre popod nos a venuje sa ďalej svojej práci.
Domov dnes tak skoro nepôjdem. Oznámil nám to reproduktor v rohu miestnosti. Služba bude trvať až do desiatej hodiny večer. Výnimku majú rodičia a študenti. Teda Keyzy a Bruno. Povzdychnem si, no neprekáža mi to. Pri práci aspoň zabudnem na utrápenú tvár otca a starkej, na svet v priestore, na všetko. Venujem sa len práci. To mi stačí. Až po odchode Keyzy a Bruna si uvedomím, že tu budem musieť trčať s Joffom sama. Väčšina bratov a sestier je totiž už dostatočne starých na to, aby šli domov za svojimi deťmi. Hrabem sa v ostatkoch, nohy ma neskutočne bolia od toľkého státia. Našťastie, môžeme zájsť aspoň na večeru do jedálne. Lenčo zaznie dunenie z reproduktoru, rýchlo zamierim k východu. V jedálni je nás sotva zodvadsať. Každý je zahĺbený do svojho taniera, vo vlastných myšlienkach. Ja nie som výnimkou. Joff si ku mne prisadne, no ignorujem jeho prítomnosť. Chytí ma za ruku. Najskôr sa chcem vytrhnúť a znadať mu, čo si to dovoľuje. No potom zistím, že mi do nej strčil papierik. Pozriem mu do očí, len mierne kývne hlavou. Pochopím, že to nemá byť vidieť a tak nenápadne vložím papier do vrecka. Pri návrate na pracovisko zabočím na toalety. Zavriem za sebou dvera a zamknem. Vylovím z vrecka papier a začnem čítať.
O 23:00 na streche.
Pokrčím papier, roztrhám ho na márne kúsky, namočím do vody a napokon spláchnem. To by malo stačiť. Cestou späť na pracovisko uvažujem, či je to dobrý nápad. No potom to vyženiem z hlavy.
Po práci nejdem domov, smerujem rovno k schodisku na strechu. Je povolené tam chodiť. Každý obyvateľ objektu má na to právo. Je to jediné miesto v priestore, ktoré môžeme navštíviť. No nikto tam nechodí. Obyvatelia sa boja. Sú priveľmi ustráchaní. Ja nie, chodila som tam už ako dieťa so starkou. Dlhé hodiny sme len ležali a sledovali oblohu a mesiac. Na chodbe stretnem pár strážcov zo žložky ZZ. Zastavia ma spýtajú sa, kam idem. Odvetím im, že na strechu sledovať hviezdy. Nenamietajú. Vydám sa po schodisku na strechu. Keď otvorím dvere, ovanie ma chladný zimný vzduch. Z neba padajú biele chuchvalce. Rukami si objímem boky, aby som sa aspoň trochu zahriala. Starká mala pravdu, naozaj sú chladné a mokré. Pousmejem sa pri tej myšliekne a zablúdim k oblohe. Nie je veľmi jasná. Vidieť len pár hviezd a mesiac, ktorý je ešte vždy v splne. Vydýchnem, v tejto chvíli by som zotrvala večnosť. Na mieste som o čosi skôr a tak sa začnem prechádzať. Idem až k okrajú budovy, no nepozriem dole, bojím sa výšok. Vždy som sa snažila zistiť, z čoho to pramení, no márne. Skĺznem na hodinky, už je preč jedenásť. Nechce sa mi tu už mrznúť a tak si poviem, že to bol azda iba žart a zvrtnem sa. V tom narazím do niečoho tvrdého. Je to Joff. Zapotácam sa, schytí ma za lakeť, aby som nespadla.
"Meškáš." Vytrhnem sa mu zo zovretia.
"Viem, ospravedlňujem sa." Galantonsť v sebe nezaprie.
"Tak o čo ide?" spýtam sa ho, ruky si skryjem do rukávov, aby som ich zahriala.
"Té, nerýp sa v tom." Oči má zrazu tmavšie. Alebo je to tou tmou ?
"V čom?" snažím sa tváriť nechápavo.
"Dobre vieš v čom." Zazrie na mňa.
"Ale," chcem namietať, no opäť ma preruší.
"Nechaj to, dobre?" Hľadí mi do očí. Neviem prečo, ale ťažšie sa mi dýcha.
"Lenže," znovu prerušenie.
"Sľúb mi, že to necháš tak."
"To ti nemôžem sľúbiť." Zamračím sa, ruky založím na hrudi. Na moment sa cítim ako decko, ktoré nedostalo vysnívanú hračku.
"Prosím." Znie to takmer zúfalo. Oči sa zmenia na medové. Divné, čo dokáže mesačné svetlo.
"Joff, ty to nechápeš. Oni," zlomí sa mi hlas " ide o nevinných ľudí! Ako mi môžeš povedať, že to mám nechať tak?!" takmer kričím, no slzy sa mi tlačia do očí, tak to znie jemnejšie než by som chcela.
"Áno." Povie bez štipky emócie, otočí sa a odkráča preč.  Hľadím naňho, no jediné čo cítim je zlosť. Ako môže niečo také dovoliť?! Utriem si slzy a tiež sa stratím. 

11. ČASŤ 

        Nedeľné obedy doma mám najradšej. Vždy sa všetci spolu usadíme pri stole a zhovárame sa. Inak tomu nebolo ani dnes. Stará mama navrhla, že by sme sa všetci spoločne mohli večer ísť pozerať na hviezdy, vraj majú byť nezvyčajné, lebo budú padať z neba. Zdá sa mi to nemožné, no ako vždy, ani teraz neodolám a ostatní členovia rodiny tiež nie. Je teda rozhodnuté. Na pracovisko v pondelok aj tak nejdem. Z technických dôvodov majú všetci zamestnanci voľno.  

Na streche sa nás zíde prekvapivo veľa. Nechápem ako je to možné, no hlavu si pre to 
nelámem,mysľou mi ešte stále prebieha obraz dieťaťa, starca a tej ženy. Snažím sa pochopiť, 
prečo.Odpoveď však neviem a zhovárať sa o tom s niekým by mohlo pre mňa znamenať zlé veci.

"Zlatíčko!" zvolá starká a venuje mi široký úsmev. Tak ma našla, aj keď som sa snažila utiecť pred ostatnými. 
"Ahoj." Oplatím jej úsmev.
"Niečo ťa trápi." Povie to skôr ako oznam, než ako otázku a posadí sa ku mne. 
"Nič mi nieje." Ubezpečím ju.
"Chýba ti?" spýta sa ma.
"Áno." Telom mi brebehne uľavujúci mráz, myslí si, že moju neutíchajúcu myseľ momentálne trápi mama. Keby len vedela ako veľmi sa pletie. No teraz mi to tak vyhovuje. Na chvíľu si ma privinie k sebe, potom sa postaví a odkráča preč. Pochopila, že chcem byť sama. Zadívam sa na oblohu a sledujem padajúce hviezdy. Príde mi to neskutočné a na moment zabudnem na všetko, čo sa za posledné dni udialo. Mŕtvoly, nočné mory, Joff, všetci sú zrazu v úzadí. Som tu len ja a nekonočný roj hviezd. 

12. ČASŤ

Sústreď sa na pravidelné dýchanie a nedaj na sebe poznať ani štipku nervozity! Všimni si to! No pozeraj sa poriadne! Vidíš to telo? Skalpel a pozrieme sa dnu! Čo to je s tými vnútornosťami?! Nesmieš sa báť, neukáž im svoj strach! Utri si ten pot z čela a pokračuj!!!

Už týždne sa cítim vyčerpaná. Pracujem tvrdo a do neskorých nočných hodín. Ak by sa ma niekto spýtal, koľko tiel som za posledné dni vyšetrila a poslala pod zem, nevedela by som presne odpovedať. Bolo ich nespočetne veľa. Pri tom množstve má človek pocit, že už nikto v Objekte bezpečnosti nežije. Že nikto ani náhodou nemá nárok na život...

Ako vždy, aj teraz ma vytrhla zo zamyslenia Keyzy. 
"Té?" obočie má tak vysoko, až mi to príde komické. 
"Keyzy?" opoviem jej na otázku tou mojou a usmejem sa. 
"Si v poriadku?" Výraz má zrazu ustaranejší než inokedy.
"Som," omlčím sa a sadnem si na najbližšiu voľnú stoličku. Rukami si triem oči. " len som pekelne unavená, nič viac." Objasním jej situáciu a rukou rýchlo zakryjem zívnutie. 
"Ešte vydrž, slniečko! O pár dní máme voľno!" zatvári sa takmer detinsky a vysloví tie slová tak hlasno, až v celkej miestnosti nastanie hrobové ticho. Donúti ma to uškrnúť sa. " Čo pozeráte?!" zahriakne ich Keyzy. "Makám, makám!!" zvolá na ňu prekvapivo hromovým hlasom a obráti veselé oči opäť na mňa. Všetci poslušne pokračujú vo svojej činnosti. 
"Čo takto si vyraziť?" šibalstvo v jej očiach sa ešte o čosi znásobí. 
"Vy... čo ?" zatvárim sa naoko nechápavo. 
"Té!" zavrčí na mňa.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára