Zmierenie

Ako po každej noci zákonite musí nastať ráno,

 tak po každej bolesti musí nasatať zmierenie. 

To moje nastalo práve dnes...

V predchádzajúcom príbehu som Ti, milý čitateľ, ukázala najtajnejšie miesto mojej duše. Odhalila som Ti najväčšiu bolesť a trápenie. Rada by som Ti priblížila, čo sa mi dnes stalo a prečo je to tak dôležité. 

Príbeh o mojej babinke som písala dlhú dobu a ešte ďalšie roky trvalo, kým som nabrala odvahu ho uverejniť. 

Bolesť dokáže s človekom robiť divy a občas je tak silná, že si nedokážeme pripustiť, že ten strašný deň nastal. Nedovolíme svojim myšlienkam ani, aby  si tento deň pamätali. Tak je občas strata silná. 

Po smrti starkej... Naozaj neverím, že toto teraz píšem. 

Po tom, čo nás starká alebo inak povedané moja babinka navždy opustila, svet sa mi rozpadol na márne kúsky. Nakoľko som v tom čase ešte chodila na strednú školu, nedokázala som sa sústrediť. Cez hodinu som sa vypýtala na toaletu a tam len plakala a plakala. Nemala som silu myslieť na nič iné, len na to obrovské prázdne miesto v mojej duši. A na starkú. Na jej vlasy, úsmev, oči, slová, ... Každú sekundu strávenú s ňou. O to viac to bolelo. 

Nikto o tomto mojom vnútornom pekle nevedel, ani moje kamarátky, ani moji súrodenci či rodičia... Nikto... Bola som prázdna a sama. Opustená v dave. Stratená... 

Dni boli dlhé, noci ešte dlhšie a myšlienky stále rovnako bolestné. 

Po čase som sa naučila taký trik. Nemyslieť. Neuvažovať nad tým. Vystavať vo svojej duši stenu, ktorá to celé udrží. 

Viete, tak hlboký vzťah nemá každý a ja som zaňho bola vďačná. Ďakovala som vždy Bohu za to, že starkú mám. Nevedela som sa jej ráno pred školou dočkať. Vždy, keď mala v nedeľu prísť k nám na obed som odpočítavala minúty, kedy po ňu s ocinkom zájdeme. Tešila som sa na chvíle keď sa jej obývačka rozvoňala kávou a mne s mamulienkou ukazovala starká fotky. 

Milujem spomienky s ňou a už nikdy si ich nemienim odopierať!

Ako som vravela, držala som to pridlho v nútri mojej duše. A nech to pre niekoho znie nepekne, ani som si len nevedela zapamätať dátum  jej smrti, ba ani chodiť na cintorín. Taká dokáže byť sila zapierania. 

Raz, keď som tam bola s rodičmi, stála som nad jej hrobom. Chytila si pevne rukáv bundy a zvierala ho v nádeji, že mi pomôže neuvažovať o tom. Nepomohlo to. Stena sa rozpadala a spomienky na tú bolesť sa na mňa začali hrnúť. Slzy mi stekali po tvári a keď si to mamulienka s ocinkom všimli, šli sme preč. Poprosila som ich, nech už tam nemusím viac chodiť, že to nezvládam. 

A ja som prestala...

Chodila som tam len veľmi málo počas roka. 

V  istú dobu môjho života sa mi začalo so starkou snívať. Nie vždy to boli pekné sny, niektoré boli smutné. 

Čo však bolo podstatné, boli nesmierne živé. Nerozoznali by ste, či sa jedná o sen alebo o realitu. 

Každopádne, keď som mala ťažké obdobia či už v škole alebo v dospelosti, vždy za mnou v snoch prišla, aby sa o mňa postarala. 

Posledný sen, ktorý bol tažký sa mi prisnil v noci v sobotu 14.09.2019 a v tento deň som si uvedomila, že je najvyšší čas dostať  tú bolesť zo seba von. 

Článok, kde som ju celú vysypala v dávnej dobe, som uverejnila. Konečne som nabrala silu povedať "Zbohom". 

Mnohý ste ho čítali a viete, čo sa v ňom píše. Od tej soboty som uvažovala, čo sa stane v najbližšom sne a ako donútim samú seba, aby som starkej povedala, že môže odísť.

Verte či nie, odpoveď som dostala dnes v noci...

Stojím v miestnosti pri vysokých schodoch. Dve staršie dámy sa vedú vedľa seba a s úsmevom na tvári začnú kráčať hore. Kútikom oka zahliadnem, že vedľa mňa niekto stojí. Otočím tým smerom svoj zrak. Je tam ona. Moja babinka stojí vedľa mňa s úsmevom na tvári a iskričkami v očiach. Úsmev jej opätujem a poviem len "Ahoj,babi, tak rada ťa vidím!" Zoberiem jej ruku a dám ju okolo mojej paže, aby sa ma prichytila. Otočím sa a za nami stojí môj snúbenec. Všetci traja spoločne začneme kráčať pomaly po schodoch. Sústredím sa na starkú, ideme pomaly a ja si užívam každú jednu sekundu. Po chvíľke sme vystúpali až na samý vrch. Pred sebou som mala neopísateľný pohľad. Balkón a východ slnka tak žiarivý, že všade bolo iba svetlo. Vstúpili sme naň. Otočila som sa tvárou k starkej a začala: " Zvládnem to." Povedala som. "Choď do toho svetla, do tej krásnej záhrady!" Objala som ju...

A ona šla... 

Rozplakala som sa, ale už nie bolesťou, ale šťastím. Môj snúbenec ma držal v náručí. 

Konečne som zmierená...