sobota 21. septembra 2019

Zmierenie


Ako po každej noci zákonite musí nastať ráno,
 tak po každej bolesti musí nasatať zmierenie. 
To moje nastalo práve dnes...




V predchádzajúcom príbehu som Ti, milý čitateľ, ukázala najtajnejšie miesto mojej duše. Odhalila som Ti najväčšiu bolesť a trápenie. Rada by som Ti priblížila, čo sa mi dnes stalo a prečo je to tak dôležité. 

Príbeh o mojej babinke som písala dlhú dobu a ešte ďalšie roky trvalo, kým som nabrala odvahu ho uverejniť. 

Bolesť dokáže s človekom robiť divy a občas je tak silná, že si nedokážeme pripustiť, že ten strašný deň nastal. Nedovolíme svojim myšlienkam ani, aby  si tento deň pamätali. Tak je občas strata silná. 

Po smrti starkej... Naozaj neverím, že toto teraz píšem. 

Po tom, čo nás starká alebo inak povedané moja babinka navždy opustila, svet sa mi rozpadol na márne kúsky. Nakoľko som v tom čase ešte chodila na strednú školu, nedokázala som sa sústrediť. Cez hodinu som sa vypýtala na toaletu a tam len plakala a plakala. Nemala som silu myslieť na nič iné, len na to obrovské prázdne miesto v mojej duši. A na starkú. Na jej vlasy, úsmev, oči, slová, ... Každú sekundu strávenú s ňou. O to viac to bolelo. 

Nikto o tomto mojom vnútornom pekle nevedel, ani moje kamarátky, ani moji súrodenci či rodičia... Nikto... Bola som prázdna a sama. Opustená v dave. Stratená... 

Dni boli dlhé, noci ešte dlhšie a myšlienky stále rovnako bolestné. 

Po čase som sa naučila taký trik. Nemyslieť. Neuvažovať nad tým. Vystavať vo svojej duši stenu, ktorá to celé udrží. 

Viete, tak hlboký vzťah nemá každý a ja som zaňho bola vďačná. Ďakovala som vždy Bohu za to, že starkú mám. Nevedela som sa jej ráno pred školou dočkať. Vždy, keď mala v nedeľu prísť k nám na obed som odpočítavala minúty, kedy po ňu s ocinkom zájdeme. Tešila som sa na chvíle keď sa jej obývačka rozvoňala kávou a mne s mamulienkou ukazovala starká fotky. 

Milujem spomienky s ňou a už nikdy si ich nemienim odopierať!

Ako som vravela, držala som to pridlho v nútri mojej duše. A nech to pre niekoho znie nepekne, ani som si len nevedela zapamätať dátum  jej smrti, ba ani chodiť na cintorín. Taká dokáže byť sila zapierania. 

Raz, keď som tam bola s rodičmi, stála som nad jej hrobom. Chytila si pevne rukáv bundy a zvierala ho v nádeji, že mi pomôže neuvažovať o tom. Nepomohlo to. Stena sa rozpadala a spomienky na tú bolesť sa na mňa začali hrnúť. Slzy mi stekali po tvári a keď si to mamulienka s ocinkom všimli, šli sme preč. Poprosila som ich, nech už tam nemusím viac chodiť, že to nezvládam. 

A ja som prestala...

Chodila som tam len veľmi málo počas roka. 

V  istú dobu môjho života sa mi začalo so starkou snívať. Nie vždy to boli pekné sny, niektoré boli smutné. 

Čo však bolo podstatné, boli nesmierne živé. Nerozoznali by ste, či sa jedná o sen alebo o realitu. 

Každopádne, keď som mala ťažké obdobia či už v škole alebo v dospelosti, vždy za mnou v snoch prišla, aby sa o mňa postarala. 

Posledný sen, ktorý bol tažký sa mi prisnil v noci v sobotu 14.09.2019 a v tento deň som si uvedomila, že je najvyšší čas dostať  tú bolesť zo seba von. 

Článok, kde som ju celú vysypala v dávnej dobe, som uverejnila. Konečne som nabrala silu povedať "Zbohom". 

Mnohý ste ho čítali a viete, čo sa v ňom píše. Od tej soboty som uvažovala, čo sa stane v najbližšom sne a ako donútim samú seba, aby som starkej povedala, že môže odísť.

Verte či nie, odpoveď som dostala dnes v noci...

Stojím v miestnosti pri vysokých schodoch. Dve staršie dámy sa vedú vedľa seba a s úsmevom na tvári začnú kráčať hore. Kútikom oka zahliadnem, že vedľa mňa niekto stojí. Otočím tým smerom svoj zrak. Je tam ona. Moja babinka stojí vedľa mňa s úsmevom na tvári a iskričkami v očiach. Úsmev jej opätujem a poviem len "Ahoj,babi, tak rada ťa vidím!" Zoberiem jej ruku a dám ju okolo mojej paže, aby sa ma prichytila. Otočím sa a za nami stojí môj snúbenec. Všetci traja spoločne začneme kráčať pomaly po schodoch. Sústredím sa na starkú, ideme pomaly a ja si užívam každú jednu sekundu. Po chvíľke sme vystúpali až na samý vrch. Pred sebou som mala neopísateľný pohľad. Balkón a východ slnka tak žiarivý, že všade bolo iba svetlo. Vstúpili sme naň. Otočila som sa tvárou k starkej a začala: " Zvládnem to." Povedala som. "Choď do toho svetla, do tej krásnej záhrady!" Objala som ju...

A ona šla... 

Rozplakala som sa, ale už nie bolesťou, ale šťastím. Môj snúbenec ma držal v náručí. 

Konečne som zmierená...



sobota 14. septembra 2019

Nezabudnite

Vždy som si priala, aby na ňu spomínalo celé ľudstvo, celá naša krásna planéta, lebo ona sama bola šťastím a niečím, čo robilo každý deň svet lepším. 

Písať tieto riadky je asi také jednoduché, ako do rán rezať žiletkou, či sypať soľ... Má to však význam.... 

Asi najťažšie je pre mňa na ňu vedome nemyslieť, lebo mi to prináša veľký zármutok. Nie vždy mám však silu udržať to za tou pomyselnou stenou vytvorenou v mojej duši. Tam je ešte vždy skrytá a navždy zadržaná bolesť. Je to to miesto, kde sa človek s myšlienkami často nevracia, aby sa vyhol utrpeniu. 


Ak by som Vám ju mala opísať jedným slovom, bolo by to ANJEL. Lebo tým ona pre mňa skutočne bola a myslím, že nie som jediná. Jej úsmev napĺňal dušu šťastím a rozžiaril aj ten najhorší deň. Pohladenie, rozhovor, každá jedna chvíľka bola zázrakom. Ba čo viac, boli tým mojim. 



Som jej vďačná za všetko, čomu som sa za tie roky od nej priučila a dúfam, že raz budem presne takým anjelom ako bola ona. Chodiacim, skromným, skrytým medzi ostatnými ľuďmi, ktorí len slepo kráčajú a nevidia tú výnimočnosť. 

Takýchto bytostí je okolo nás mnoho, no my ich pre našu dobovú slepotu nevidíme... 

Skromnosť je jedným z najväčších darov, aký človek môže dostať, ona jej mala na rozdávanie. Nikdy sa nesťažovala, nikdy nepovedala "Nie", vždy bola ochotná viac pomôcť druhému i keď by mala o čosi okrátiť seba. 

Verte či nie, bolí ma srdce, keď tieto riadky píšem a slzy sa mi tlačia do očí. Nie je nič horšie na svete, než o niekom písať v minulom čase... 

Tak často sa mi o nej sníva, že musím presviedčať samú seba, čo je skutočnosť a čo len sen. Najhoršie je potom prebudenie zo sna, kedy si musím priznať, že už je preč a nevráti sa. 

Jediné, za čo som naozaj vďačná, že som mohla s ňou prežiť jej posledný deň. Taký ten skutočne posledný pred tým, než človek odíde z tohoto sveta. 

Sedela v jej kresle, usmievala sa a debatovali sme. Priala by som si, ak by som len na hodinu mohla vrátiť tú chvíľu a vidieť jej tvár a úsmev. Počuť jej hlas, objať ju a povedať jej ako veľmi ju mám rada a že som jej vďačná za všetko, čo kedy pre mňa urobila. 

Aby som vám priblížila moju starkú, mám taký krásny príklad, ktorý ma vždy dojme. Ležala po infarkte v nemocnici. Bola slabučká, mama ju priviezla na vozíku do návštevnej miestnosti, kde bolo asi milión stupňou. Starká ledva držala hlavu, silu mala asi ako malé dieťa, rúčky opreté o operadlá nemocničného vozíku, na tvári však šťastný výraz, že nás vidí. A cez to všetko zlé, čo sa jej stalo a ako na tom bola, sa ma spýtala na moju nohu. Ako sa cítim ja. Dojalo ma to... Ona bola tá, ktorá bojovala a predsa sa aj v takej ťažkej chvíli zaujímala o druhých. 

Keď sme s maminou prišli k nej domov po návrate z nemocnice, veľa sa tam toho zmenilo. Môj otec je nesmierne šikovný chlap a tak starkej v starej izbe vybrúsil parkety a tie vyzerali ako nové. Priniesla sa posteľ, aby tam mohol niekto spať a starká nebola sama. 

Neviem vám to vysvetliť, asi som to vnútorne cítila, no keď sme tam boli s mamou a jej sestrami ešte v čase, keď starká bola v nemocnici, prišlo mi zrazu neskutočne smutno a rozplakala som sa. Nevládala som tam zotrvať, všetko bolo bez nej smutné. 

V deň návratu však celý byt ožil. Síce iným spôsobom a v novom šate, ale predsa v ňom bol život. Ja som bola šťastná, že môžem byť s ňou a každý večer a ráno som sa modlila za jej uzdravenie. 

Ráno po návrate z nemocnice sa však starkin zdarvotný stav začal zhoršovať...

Pamätám si ako sme ju so súrodencami prišli pozrieť, ona sedela na posteli. Vlasy mala v cope. Prišla som k nej. Ťažko dýchala, vzduch bol plný zvláštnej vône... Nemohla rozprávať a napriek tomu, že sa snažila, nebolo jej rozumieť. Najhorší bol  však pohľad do jej očí. Na tú chvíľu nikdy v živote nezabudnem.. Prázny, smutný, stratený kdesi v diaľke a ustupujúci do neznáma. Nedá sa poriadne ani slovami opísať, aký bol a aký to bol pocit vidieť ho. Ak by som vám to predsalen chcela priblížiť... Keď si na to spomeniem, trhá mi to srdce, tlčie tak besne, že by najradšej vyskočilo z hrude a cítim opäť tú neskutočnú beznádej ako vtedy. 

Jedna vec ma opäť raz zrazila na kolená. Teta mi povedala, že starká stále opakuje niečo o svadbe. Ako sa tam ona teraz dostane. Ked som bola mladšia, so starkou sme uzavreli takú dohodu, že nemôže zomrieť, kým nepôjde na moju svadbu. Myslím, že každý z vás práve pochopil, čo boli tie slová, ktoré opakovala a ako ma to zasiahlo. 

Večer volala mama. Starkin stav sa rapídne zhoršil a museli ju sanitkou previesť do nemocnice. Ani si nepamätám, aký to bol deň, alebo si to skôr nechcem pamätať. Všetky nasledujúce udalosti som mala ako v hmle.

Viem, že bola sobota...


Boli sme celá rodina na lúke pri hrade Červený Kameň. Všetci sme sa v kruhu rozprávali a zrazu medzi nás prišla starká v jej typickom hnedom baloňáku a so šatkou na hlave. Usmiala sa a povedala toto: "Tak a ja už idem do tej krásnej záhrady!" Bola tak šťastná... 

Keď som sa prebudila, trhlo mnou a s nesmierne veľkým strachom som utekala za mamou sa spýtať, či  už volali do nemocnice a ako je na tom starká.

Ešte vždy bojovala... 


Uľavilo sa mi, stále som akosi cítila nádej. 

Večer v tú sobotu sme mali divadelné predstavenie. Premiéru našej novej hry. Rodičia stále meškali. Nevedela som čo sa deje, ale v tom zhone som si povedala, že proste len meškajú. Keď som prišla na pódium... Pozrela som sa očami do publika a uvidela mamu. Stačil mi jediný pohľad... Verte, že predstavenie sa mi v ten deň hralo ťažko...

Po záverečnom potlesku a gratuláciách som šla za rodičmi. Myslím, že sme pri nich boli v tom čase všetci, ale ako vravím, mám to v hmle. Spýtali sme sa, či je všetko v poriadku a mama len odpovedala, že sa nič nedeje. No znovu sme sa dotazovali až napokon ocko povedal, nech nám to mamina povie. 

Starká zomrela chvíľu pred vystúpením... 
Preto meškali... 

Predstavte si domček z karát a čo sa s ním stane, keď jednu kartu odoberiete nesprávne. Asi to sa stalo v tom momente s mojim svetom... 

Zrazu nebolo nič... 

Nasledovali dni, ktorým by sa najradšej človek úplne vyhol. Oznámenie čo sa stalo, zorganizovanie pohrebu, parte, ... 

Nastal ten deň. Viete, človek vždy až do toho dňa podvedome dúfa, že je to len zlý sen a nie pravda. U mňa to nebolo inak. Stále som verila, že sa čoskoro zobudím. 

Z toho dňa si pamätám len niektoré chvíle... Najťažšie v mojom živote. Najbolestnejšie. Najhoršie. 

Kráčame k domu smútku a keď ju tam uvídím ležať, z domčeku dopadne na zem posledná karta a s ňou aj ja. 

Mám staršieho brata Vendelína, všetci mu vravíme Vendo. Úžasný človek a ešte lepší mladý muž. V tých ťažkých chvíľach, kedy som bola rada, že ma unesú aspoň vlastné nohy, ma objal, pohladil a povedal, že to bude dobré. Keď celý svet padal a strácal sa mi, on ma držal a nepustil. Dodnes som mu za to objatie vďačná a budem do konca života. 

Od tej chvíle som všetko videla len cez slzy a rozmazane. Omšu som preplakala a ani si nepamätám, čo vravel pán farár. 

Keď sme sa opäť vrátili do domu smútku, držala som v náručí ruže pre starkú. 

POSLEDNÉ ROZLÚČENIE... 

Je hrozné to písať, ešte horšie bolo si to aj prežiť. Pamätám si, ako zatvárajú truhlu, mne puká srdce a ruže zvieram v kŕči tak pevne, až ma bodajú do predlaktia. Posledný pohľad na ňu ...

Ako každý z vás vie, nasledovalo pár slov od kňaza a potom sme sa pobrali k miestu, kde starká bude navždy odpočívať. 

keď ju tam dole spúšťali... Keď sa strácala... Bola som nižšie než na dne. Stratila som sa. 

Súcitné pohľadi ľudí, objatia, ... Karmína..

Nedokázala som tam zostať. Nedokázala som sa o nej rozprávať. Nedokázala som na to celé myslieť. Len som plakala, plakala a plakala v tom bolestnom zovretí.

Vendo ma vzal domov a nejakým zvláštnym spôsobom sa mu podarilo ma ukludniť tak, aby som zaspala na gauči. Verte či nie, celú dobu sedel pri mne a keď som sa prebudila, priniesol mi pohár vody. Ešte teraz sa celá trasiem, keď si na tú chvíľu spomínam. V ten deň, ma Vendo zachránil. 


Nasledujúce týždne boli ťažké a musím povedať, že aj napriek  ubiehajúcim rokom dodnes nie som schopná a dosť silná spomínať na tie udalosti.

Aj tento príbeh... toto moje rozprávanie píšem s odstupom a prestávkami na plač, keď si tie chvíle vybavujem. 


Poviem vám, dodnes, keď sa prechádzam našou krásnou Častou, dúfam, že ju kdesi uvidím. Či už vysmiatu mávať mi z okna jej bytu, kráčať do obchodu, na záhradke, vešať prádlo alebo sedieť v lavici nášho kostolíka. 

Nie je deň, kedy by som si na ňu nespomenula. 

Ja len dúfam, že raz budem aspoň z polovice takým anjelom, akým bola a je pre mňa ona. 

ĽÚBIM ŤA, STARKÁ 


Na pamiatku Margity Arvayovej 

streda 28. marca 2018

Za hranicou

Kráčam po schodnoch divadla. Pomaly beriem schod za schodom a odpočítavam... 

Ešte päťdesiat a budem na mieste...

Nikdy som si nevšimla ako mi vlasy splývajú na chrbáte do akéhosi neurčitého véčka a siahajú až po pás. 


Vlastne... 

Nikdy som sa nevidela z tohto uhlu pohľadu... 

Môj krok sa  zrazu  zrýchli a ja sa snažím dobehnúť čo najskôr. Zastavím sa pri zábradlí a pozriem dole... 

Uf! Je to dosť vysoko... 

Pomaly vyleziem... 


"Nie!" zrevem sama na seba a len sledujem ako padám dole. 

"Nie!" skríknem ešte raz zúfalstvom a nakloním sa, aby som videla dole. 

Ležím nehybne na podlahe... 

Ocitám sa za hranicou... 

utorok 6. februára 2018

Aj malé šťastie stačí, aby sa veci stali veľkými

"Veľa ľudí zmešká množstvo "malého šťastia", lebo stále myslia na veľkú udalosť, na veľkolepé šťastie. Veľa ľudí si myslí, že na to, aby boli šťastní, stačí byť človekom šťasteny. Žijú však celý život v omyle. Šťastnými sa stávame po kúskoch. Šťastie nie je trvalé, ako hovorí príslovie, je premenlivé ako počasie. Napriek tomu k šťastiu smerujú cesty. Už len túžba po šťastí spôsobí, že sa šťastie začne zjavovať. Kto túži po šťastí, ten ho napokon nájde. Šťastie predsa nezávisí od bohatstva, slávy alebo moci. Šťastie je niečo výnimočné. Je to spokojnosť so sebou samým a svetom." 

Tieto slová som čítala v predslove jednej knižky a musím povedať, že celé moje obrovské šťastie začalo práve takým maličkým. Stalo sa to už pred viac ako dvoma rokmi, keď sa mi ozval ten najmilší chlapec pod slnkom a zmenil celý môj svet. A toto moje malé šťastie rástlo a rástlo a vyrástlo v lásku. 

Teraz sme sa vydali na spoločnú cestu životom a aj keď to nebude vždy ľahké, som si istá, že naše šťastie bude naďalej rásť ruka v ruke s našou láskou.

Týmto príspevkom by som Tebe, milý čitateľ, chcela povedať len jediné ... Šťastie a láska sú v maličkostiach... 

streda 17. januára 2018

Byť matkou

Milý môj čitateľ !

Dlhú dobu som sa tu neukázala a dlhú dobu nič nenapísala a predsa som tu opäť! Čo nás dnes čaká? To uvidíme! :)

Zobudiť sa...
Zobudiť sa vedľa toho jediného pokladu, ktorý na tomto svete mám.
Zobudiť sa pri klbku menšom, než kôpka prádla.
Malinké očká vykúkajú spoza hustých čiernych mihalníc, ústočká sa otvárajú v krivom "o". Ručičky sa naťahujú a na moment sa svet zastaví v tom nekonečne krásnom momente...

Je tak krásne mať ju pri sebe a každé ráno sa budiť s pocitom, že som jej matka.

Roky však plynú, planéta sa točí stále okolo slnka a ona rastie a mení sa mi pred očami. Už sama chodí, rozpráva...

Prečo to a prečo tamto a čo je toto a tá žltá je predsa slniečková!

Nechcem nohavice, chcem pančušky a sukňu, lebo ju včera obliekla mamička aj Gerte!

Nechcem si umývať zuby a papať brokolicu! Špenát?! Fuuuuj, veď je to zelené!

Mami, povieš mi prosím rozprávočku?

Mamiiiii, mňa bolí bruško!

Ľúbim Ťa mamička.

Ach tá škola, veď teraz som ju pestovala v náručí a spievala jej na dobrú noc uspávanku. Práve kráča smerom k škole, na chrbte aktovka väčšia, než je ona sama. Kvietkové šatky a sandálky, je tak rozkošná s tým vrkočom hnedých vlaskov. Plačem, slzy mi tečú vodopádom a ja neviem či je to šťastím alebo smútkom...

Za tých deväť rokov na základnej škole sme si prešli od nenávisti abecedy a počítania matematiky, cez hlášky ako :

"Ja už viem napísať A ! "
"Veď už mám skoro 10!"
"Mamiiiiii, kde mám rukavice?!"
"Ty si mi vyhodila to tričko?!" ( Na moju obranu, už bolo vyťahané a vyblednuté, nevedela som, že sa to zrovna tak nosí)
"Neznášam školu!"
"Ach, nech už sú prázdniny!" (Po prvom mesiaci v škole)
" Ja neviem na akú chcem ísť strednú..." (Vybrala si gymnázium)

Nasledovalo stresovanie pred skúškou v 15 rokoch jej života a strach o to, že si nenájde strednú školu. Zvládla to na výbornú, bola som tak hrdá keď stála na pódiu záveru deviateho ročníka a mávala mi... Za ten čas mi pribudlo zopár vrások a neželaných kíl a mnoho dalších sĺz...

Stredná škola bola samé "Mne sa nechce učiť!"  a "Toho je tak veľa!" Alebo: " Tá učiteľka je fakt strašná, keby si ju poznala!" Nebola... Naopak, bola veľmi milá a zodpovedná a chcela pre študentov len to najlepšie. Keď však máte sedmnásť a osemnástka vám dýcha na krk, svet je gombička. V jej veku som nebola iná...

Pane Bože, s dvadsiatkou a vysokou školou, zvolila si ekológiu, prišla prvá láska! Nevedela som, čo mám robiť, nebola som pripravená, veď je to moje malé dievčatko s otvárajúcimi sa očkámi a malou pusinkou. Kedy sa to stalo?

Dvadsaťpäť a požiadal ma o jej ruku. Súhlasila som, bol to dobrý chlapec a aj keď som sa veľmi bála, je už dospelá. To slovo ma mrazí na chrbáte...

O rok svadba. Moje malé dievčatko stojí pred oltárom šťastné ako ešte nikdy. Cítim všetko v jedinom okamihu a neviem prestať dojatím plakať.

"Ahoj, volám sa Leo! Narodil som sa o 00:52. Mám 2 500 gramov a 48 cm. Vtáčiky spievajú, že už je piatok. Teším sa na Teba, babička !"
Tak už je z nej matka ...

Ten čas ale letí a ja sfúknem poslednú sviečku na oslave šesťdesiatky. Jeden chlapec a dve dievčatká, ktoré aj s odstupom času opäť vidím ako maličké zázraky a nie dospievajúce vnúčatá.

Čas tak rýchlo letí a ja starnem. Svet to vie a moje ťažké kosti taktiež. Prečo nevládzem sama už ani vstať? Ach a ako ma bolia kríže!

Tak rakovina... Vraveli, že sa to dá liečiť, no je mi tak zle... Zajtra ma čaká operácia...

Mám 78 a liečba zabrala, cítim sa ako vymenená! Dosť mi to vzali za tie roky boju, ale teraz sa naozaj cítim skvele a čo viac, čaká ma svadba môjho vnuka !

O rok sa vydali aj moje dve malé princezné a z mojej dcérky, sa stala starká. Ach, tiež už má vrásky a čas sa podpísal aj na jej tele. Kde sa len podela moja a jej mladosť?

82... Dcéra mi 1x mení plienku a ja sa cítim tak ponížená! Prečo už nezvládnem to čo kedysi?! Prečo sa cítim tak nepotrebná?! Pane prosím, chcem vrátiť čas, tak veľmi ho chcem vrátiť !

Už počujem len ich hlasy a zadržiavané stolný, no nie som schopná sa pohnúť, otvoriť oči a ani prehovoriť, umieranie ma desí! Veľmi sa bojím, chcela by som pri sebe svoju mamičku ... "Starká, už môžeš ísť." šepkajú mi vnúčatá. Počujem ako sa ich kroky kdesi strácajú. Niekto ma chytí za ruku a nakloní sa ku mne. Na tvár mi dopadne jedna slza a hneď v zapätí aj druhá " Mami, mamička moja! Tak veľmi Ťa ľúbim ! Tak veľmi Ťa ľúbim !" Je to ona! Opäť s obriou aktovkou a očkami na mňa mrká.

"Srdiečko moje, aj ja Teba..."

štvrtok 16. februára 2017

Stereotyp


Sedím za tým istým stolom. V tej istej jedálni ako každý deň. Je presne päť hodín aj päťdesiatpäť minút večer. Za oknom lenivo svieti letné slnko. Príbory sú vyrovnané, taniere symetricky uložené na svojom mieste. Miestnosťou sa nesie vôňa teplej zeleninovej polievky a pečeného kuraťa.

Sedím priamo, presne ako vždy a čakám...
Dívam sa na obraz zavesený nad krbom na opačnej strane miestnosti. Žena má výraz hĺbavý a plný chladu.

Ding – dong, ding –donk, ding – dong!

Kyvadlové hodiny odbili šesť.
Započula som pomalé kroky na chodbe.

Dvere sa otvorili ...

streda 8. februára 2017

DVERE

DVERE

Nebolo mi jasné, čo to je. Či človek alebo len niečo, čo by ho malo pripomínať. To neľudské kvílenie, tá óda bolesti. Asi nikdy nedokážem tie zvuky, hlasy a nejasné slová dostať z mysle.

Prišli sme na návštevu k starkej, posadili sa v kuchyni a popíjali so sestrou čaj. Stále sme nechceli veriť tomu, že zomrela. Všetko bolo ako predtým, nič sa nezmenilo. Čajník stál na svojom mieste, šálky na poličkách. Hodiny tykali ako keby len odišla na záhradku zaliať kvietky a každú chvíľu by sa mala vrátiť.

Odpila som si z čaju.

Už nepríde.
Už nikdy sa neusmeje.
Neuvarí čaj či kávu.
Nepoleje milované kvety.
Neposťažuje sa.

Nikdy mi nedá ďalšiu skvelú knihu na prečítanie a nebudeme sa baviť na účet autora...

Smutné ako rýchlo sa to rozplynie...

Sestra zašla po nejaké krabice a ja som sa tu ocitla sama uprostred toho pekla, dokonalej mučiarne zmyslov a pocitov. Bola som zlomená. Ak vám niekto povie, že časom sa to spraví, že tá bolesť prejde – KLAME! Dá sa potlačiť. Dá sa skrývať. Vytvoríte si pomyselný múr medzi ňou a skutočnosťou a zakážete si spomenúť. Hoc je to iba chabá pomoc, ktorá nevydrží veky. Každý múr sa časom rozpadá, podlieha okolitým podmienkam a nástrahám. Až sa napokon ROZPADNE...

Zakázala som si na to myslieť, vytesnila to a opakovala si nežné klamstvo, ktoré ma držalo pohromade: „Nie je to tvoja chyba!“

Sestra sa dlho nevracala a keďže elektrina tu už bola odpojená, so zapadajúcim slnkom prichádzala tma. Nepríjemná a chladná. Začala som sa prechádzať po miestnostiach a spomínala na detstvo. Na krásne chvíle strávené v tom byte. Na úsmevné príhody. Na všetky zážitky.

Moju pozornosť zrazu upútalo niečo, čo som si nikdy nevšimla.  Lepšie povedané, čo som si ani všimnúť nemohla. Za skriňou, v ktorej ešte pár dní dozadu boli povešané jej šaty, sa skrývala na stene tapetou prekrytá silueta dverí. Pristúpila som bližšie a prstami som pomaly prechádzala po okrajoch.

Zvedavosť mi nedala a tak som šla do kuchyne po nôž. Keď som sa vrátila, zazdalo sa mi, že počujem šepot. „Len tvoja predstava!“ povedala som si. Pristúpila som k stene a začala nožom pomaly trhať tapetu. Dvere boli podľa všetkého zamknuté a tak som hľadala všade, kde sa len dalo. Prehľadala som snáď každý kúsok bytu, no nič som nenašla. Už som bola zúfalá, keď tu zrazu som si všimla uvoľnenú dosku v skrini. Zatajila som dych v uvažovaní, či som sa načisto nepomiatla. Zavrhla som to v momente, keď sa mi dosku podarilo uvoľniť. Kľúč!

Nádych a hlboký výdych.

Všetko to potom šlo nejak automaticky. Uchopenie kľúču, zastrčenie do zásuvky, otočenie zámkom – šťuknutie. Pootvorenie...
Adrenalín na sto percentách.
Tma.
Tak hrozná tma!
Tichá? Nie! Niečo počuť...
ŠEPOT. Tak neskutočne mrazivý!

Stŕpla som nevediac, odkiaľ ten nechutný zvuk prichádza. Váhala som, či to vôbec chcem vedieť. Roztrasenou rukou som zapla baterku na mobile a zasvietila do miestnosti.

Akási ohavná postava sa krčila v jej kúte. Slizká, vychudnutá, TEMNÁ. Všetka krv v žilách mi stuhla. Hoc mi bola otočená chrbtom, priam som cítila, že ma zaregistrovala. Začalo to revať, tak neľudsky a mrazivo. Tak strašne! Nedá sa to ani opísať!

Zavrieť!
Len zavrieť, zamknúť a zmiznúť preč!
A nikdy viac sa nevrátiť!

Rýchlo som zatvorila tie prekliate dvere a otočila kľúčom. Revalo to viac, a viac. Trieskalo do dverí. Vrčalo. Potom to stíchlo a šepkalo to čosi nezrozumiteľné.

Tak hrozne som sa bála, tá nechuť, strach, adrenalín. Všetko sa to krížilo a spôsobovalo to niečo, čo sa slovami ani nedá opísať. Bol to len POCIT. Hrozné, nechutné, skutočné a nefalšované ZÚFALSTVO.

Rýchlo som zastrčila kľúč do vrecka a šla sa obuť. Zrovna otvorila dvere sestra a vrútila sa do miestnosti aj s krabicami.

„Poďme preč!“ povedala som.
„Prosím?“ nechápala.
„Rýchlo odtiaľto vypadnime.“ Znovu som naliehala.
„Prečo?“ ďalšie zbytočné spomalenie.
„Za tými dverami, ja neviem čo to je, ale poďme preč, prosím!“
„Nechceme tie dvere najskôr odomknúť, nech sa to dostane von?“ spýtala sa ma a jej pohľad bol pri tom tak kamenný a posmešný, až ma to zabolelo.
„Nie, nie! Poďme preč! Starká sa o to postará!“ Rýchla odpoveď a vykráčala som von.

Starká sa o to postará...

Zobudila som sa z toho nepríjemného sna a ešte hodnú chvíľu som sa nemohla zbaviť toho pocitu...

Dodnes neviem, čo za dverami bolo...

Sú zamknuté...


ASPOŇ DÚFAM.