streda 28. marca 2018

Za hranicou

Kráčam po schodnoch divadla. Pomaly beriem schod za schodom a odpočítavam... 

Ešte päťdesiat a budem na mieste...

Nikdy som si nevšimla ako mi vlasy splývajú na chrbáte do akéhosi neurčitého véčka a siahajú až po pás. 


Vlastne... 

Nikdy som sa nevidela z tohto uhlu pohľadu... 

Môj krok sa  zrazu  zrýchli a ja sa snažím dobehnúť čo najskôr. Zastavím sa pri zábradlí a pozriem dole... 

Uf! Je to dosť vysoko... 

Pomaly vyleziem... 


"Nie!" zrevem sama na seba a len sledujem ako padám dole. 

"Nie!" skríknem ešte raz zúfalstvom a nakloním sa, aby som videla dole. 

Ležím nehybne na podlahe... 

Ocitám sa za hranicou... 

utorok 6. februára 2018

Aj malé šťastie stačí, aby sa veci stali veľkými

"Veľa ľudí zmešká množstvo "malého šťastia", lebo stále myslia na veľkú udalosť, na veľkolepé šťastie. Veľa ľudí si myslí, že na to, aby boli šťastní, stačí byť človekom šťasteny. Žijú však celý život v omyle. Šťastnými sa stávame po kúskoch. Šťastie nie je trvalé, ako hovorí príslovie, je premenlivé ako počasie. Napriek tomu k šťastiu smerujú cesty. Už len túžba po šťastí spôsobí, že sa šťastie začne zjavovať. Kto túži po šťastí, ten ho napokon nájde. Šťastie predsa nezávisí od bohatstva, slávy alebo moci. Šťastie je niečo výnimočné. Je to spokojnosť so sebou samým a svetom." 

Tieto slová som čítala v predslove jednej knižky a musím povedať, že celé moje obrovské šťastie začalo práve takým maličkým. Stalo sa to už pred viac ako dvoma rokmi, keď sa mi ozval ten najmilší chlapec pod slnkom a zmenil celý môj svet. A toto moje malé šťastie rástlo a rástlo a vyrástlo v lásku. 

Teraz sme sa vydali na spoločnú cestu životom a aj keď to nebude vždy ľahké, som si istá, že naše šťastie bude naďalej rásť ruka v ruke s našou láskou.

Týmto príspevkom by som Tebe, milý čitateľ, chcela povedať len jediné ... Šťastie a láska sú v maličkostiach... 

streda 17. januára 2018

Byť matkou

Milý môj čitateľ !

Dlhú dobu som sa tu neukázala a dlhú dobu nič nenapísala a predsa som tu opäť! Čo nás dnes čaká? To uvidíme! :)

Zobudiť sa...
Zobudiť sa vedľa toho jediného pokladu, ktorý na tomto svete mám.
Zobudiť sa pri klbku menšom, než kôpka prádla.
Malinké očká vykúkajú spoza hustých čiernych mihalníc, ústočká sa otvárajú v krivom "o". Ručičky sa naťahujú a na moment sa svet zastaví v tom nekonečne krásnom momente...

Je tak krásne mať ju pri sebe a každé ráno sa budiť s pocitom, že som jej matka.

Roky však plynú, planéta sa točí stále okolo slnka a ona rastie a mení sa mi pred očami. Už sama chodí, rozpráva...

Prečo to a prečo tamto a čo je toto a tá žltá je predsa slniečková!

Nechcem nohavice, chcem pančušky a sukňu, lebo ju včera obliekla mamička aj Gerte!

Nechcem si umývať zuby a papať brokolicu! Špenát?! Fuuuuj, veď je to zelené!

Mami, povieš mi prosím rozprávočku?

Mamiiiii, mňa bolí bruško!

Ľúbim Ťa mamička.

Ach tá škola, veď teraz som ju pestovala v náručí a spievala jej na dobrú noc uspávanku. Práve kráča smerom k škole, na chrbte aktovka väčšia, než je ona sama. Kvietkové šatky a sandálky, je tak rozkošná s tým vrkočom hnedých vlaskov. Plačem, slzy mi tečú vodopádom a ja neviem či je to šťastím alebo smútkom...

Za tých deväť rokov na základnej škole sme si prešli od nenávisti abecedy a počítania matematiky, cez hlášky ako :

"Ja už viem napísať A ! "
"Veď už mám skoro 10!"
"Mamiiiiii, kde mám rukavice?!"
"Ty si mi vyhodila to tričko?!" ( Na moju obranu, už bolo vyťahané a vyblednuté, nevedela som, že sa to zrovna tak nosí)
"Neznášam školu!"
"Ach, nech už sú prázdniny!" (Po prvom mesiaci v škole)
" Ja neviem na akú chcem ísť strednú..." (Vybrala si gymnázium)

Nasledovalo stresovanie pred skúškou v 15 rokoch jej života a strach o to, že si nenájde strednú školu. Zvládla to na výbornú, bola som tak hrdá keď stála na pódiu záveru deviateho ročníka a mávala mi... Za ten čas mi pribudlo zopár vrások a neželaných kíl a mnoho dalších sĺz...

Stredná škola bola samé "Mne sa nechce učiť!"  a "Toho je tak veľa!" Alebo: " Tá učiteľka je fakt strašná, keby si ju poznala!" Nebola... Naopak, bola veľmi milá a zodpovedná a chcela pre študentov len to najlepšie. Keď však máte sedmnásť a osemnástka vám dýcha na krk, svet je gombička. V jej veku som nebola iná...

Pane Bože, s dvadsiatkou a vysokou školou, zvolila si ekológiu, prišla prvá láska! Nevedela som, čo mám robiť, nebola som pripravená, veď je to moje malé dievčatko s otvárajúcimi sa očkámi a malou pusinkou. Kedy sa to stalo?

Dvadsaťpäť a požiadal ma o jej ruku. Súhlasila som, bol to dobrý chlapec a aj keď som sa veľmi bála, je už dospelá. To slovo ma mrazí na chrbáte...

O rok svadba. Moje malé dievčatko stojí pred oltárom šťastné ako ešte nikdy. Cítim všetko v jedinom okamihu a neviem prestať dojatím plakať.

"Ahoj, volám sa Leo! Narodil som sa o 00:52. Mám 2 500 gramov a 48 cm. Vtáčiky spievajú, že už je piatok. Teším sa na Teba, babička !"
Tak už je z nej matka ...

Ten čas ale letí a ja sfúknem poslednú sviečku na oslave šesťdesiatky. Jeden chlapec a dve dievčatká, ktoré aj s odstupom času opäť vidím ako maličké zázraky a nie dospievajúce vnúčatá.

Čas tak rýchlo letí a ja starnem. Svet to vie a moje ťažké kosti taktiež. Prečo nevládzem sama už ani vstať? Ach a ako ma bolia kríže!

Tak rakovina... Vraveli, že sa to dá liečiť, no je mi tak zle... Zajtra ma čaká operácia...

Mám 78 a liečba zabrala, cítim sa ako vymenená! Dosť mi to vzali za tie roky boju, ale teraz sa naozaj cítim skvele a čo viac, čaká ma svadba môjho vnuka !

O rok sa vydali aj moje dve malé princezné a z mojej dcérky, sa stala starká. Ach, tiež už má vrásky a čas sa podpísal aj na jej tele. Kde sa len podela moja a jej mladosť?

82... Dcéra mi 1x mení plienku a ja sa cítim tak ponížená! Prečo už nezvládnem to čo kedysi?! Prečo sa cítim tak nepotrebná?! Pane prosím, chcem vrátiť čas, tak veľmi ho chcem vrátiť !

Už počujem len ich hlasy a zadržiavané stolný, no nie som schopná sa pohnúť, otvoriť oči a ani prehovoriť, umieranie ma desí! Veľmi sa bojím, chcela by som pri sebe svoju mamičku ... "Starká, už môžeš ísť." šepkajú mi vnúčatá. Počujem ako sa ich kroky kdesi strácajú. Niekto ma chytí za ruku a nakloní sa ku mne. Na tvár mi dopadne jedna slza a hneď v zapätí aj druhá " Mami, mamička moja! Tak veľmi Ťa ľúbim ! Tak veľmi Ťa ľúbim !" Je to ona! Opäť s obriou aktovkou a očkami na mňa mrká.

"Srdiečko moje, aj ja Teba..."

štvrtok 16. februára 2017

Stereotyp


Sedím za tým istým stolom. V tej istej jedálni ako každý deň. Je presne päť hodín aj päťdesiatpäť minút večer. Za oknom lenivo svieti letné slnko. Príbory sú vyrovnané, taniere symetricky uložené na svojom mieste. Miestnosťou sa nesie vôňa teplej zeleninovej polievky a pečeného kuraťa.

Sedím priamo, presne ako vždy a čakám...
Dívam sa na obraz zavesený nad krbom na opačnej strane miestnosti. Žena má výraz hĺbavý a plný chladu.

Ding – dong, ding –donk, ding – dong!

Kyvadlové hodiny odbili šesť.
Započula som pomalé kroky na chodbe.

Dvere sa otvorili ...

streda 8. februára 2017

DVERE

DVERE

Nebolo mi jasné, čo to je. Či človek alebo len niečo, čo by ho malo pripomínať. To neľudské kvílenie, tá óda bolesti. Asi nikdy nedokážem tie zvuky, hlasy a nejasné slová dostať z mysle.

Prišli sme na návštevu k starkej, posadili sa v kuchyni a popíjali so sestrou čaj. Stále sme nechceli veriť tomu, že zomrela. Všetko bolo ako predtým, nič sa nezmenilo. Čajník stál na svojom mieste, šálky na poličkách. Hodiny tykali ako keby len odišla na záhradku zaliať kvietky a každú chvíľu by sa mala vrátiť.

Odpila som si z čaju.

Už nepríde.
Už nikdy sa neusmeje.
Neuvarí čaj či kávu.
Nepoleje milované kvety.
Neposťažuje sa.

Nikdy mi nedá ďalšiu skvelú knihu na prečítanie a nebudeme sa baviť na účet autora...

Smutné ako rýchlo sa to rozplynie...

Sestra zašla po nejaké krabice a ja som sa tu ocitla sama uprostred toho pekla, dokonalej mučiarne zmyslov a pocitov. Bola som zlomená. Ak vám niekto povie, že časom sa to spraví, že tá bolesť prejde – KLAME! Dá sa potlačiť. Dá sa skrývať. Vytvoríte si pomyselný múr medzi ňou a skutočnosťou a zakážete si spomenúť. Hoc je to iba chabá pomoc, ktorá nevydrží veky. Každý múr sa časom rozpadá, podlieha okolitým podmienkam a nástrahám. Až sa napokon ROZPADNE...

Zakázala som si na to myslieť, vytesnila to a opakovala si nežné klamstvo, ktoré ma držalo pohromade: „Nie je to tvoja chyba!“

Sestra sa dlho nevracala a keďže elektrina tu už bola odpojená, so zapadajúcim slnkom prichádzala tma. Nepríjemná a chladná. Začala som sa prechádzať po miestnostiach a spomínala na detstvo. Na krásne chvíle strávené v tom byte. Na úsmevné príhody. Na všetky zážitky.

Moju pozornosť zrazu upútalo niečo, čo som si nikdy nevšimla.  Lepšie povedané, čo som si ani všimnúť nemohla. Za skriňou, v ktorej ešte pár dní dozadu boli povešané jej šaty, sa skrývala na stene tapetou prekrytá silueta dverí. Pristúpila som bližšie a prstami som pomaly prechádzala po okrajoch.

Zvedavosť mi nedala a tak som šla do kuchyne po nôž. Keď som sa vrátila, zazdalo sa mi, že počujem šepot. „Len tvoja predstava!“ povedala som si. Pristúpila som k stene a začala nožom pomaly trhať tapetu. Dvere boli podľa všetkého zamknuté a tak som hľadala všade, kde sa len dalo. Prehľadala som snáď každý kúsok bytu, no nič som nenašla. Už som bola zúfalá, keď tu zrazu som si všimla uvoľnenú dosku v skrini. Zatajila som dych v uvažovaní, či som sa načisto nepomiatla. Zavrhla som to v momente, keď sa mi dosku podarilo uvoľniť. Kľúč!

Nádych a hlboký výdych.

Všetko to potom šlo nejak automaticky. Uchopenie kľúču, zastrčenie do zásuvky, otočenie zámkom – šťuknutie. Pootvorenie...
Adrenalín na sto percentách.
Tma.
Tak hrozná tma!
Tichá? Nie! Niečo počuť...
ŠEPOT. Tak neskutočne mrazivý!

Stŕpla som nevediac, odkiaľ ten nechutný zvuk prichádza. Váhala som, či to vôbec chcem vedieť. Roztrasenou rukou som zapla baterku na mobile a zasvietila do miestnosti.

Akási ohavná postava sa krčila v jej kúte. Slizká, vychudnutá, TEMNÁ. Všetka krv v žilách mi stuhla. Hoc mi bola otočená chrbtom, priam som cítila, že ma zaregistrovala. Začalo to revať, tak neľudsky a mrazivo. Tak strašne! Nedá sa to ani opísať!

Zavrieť!
Len zavrieť, zamknúť a zmiznúť preč!
A nikdy viac sa nevrátiť!

Rýchlo som zatvorila tie prekliate dvere a otočila kľúčom. Revalo to viac, a viac. Trieskalo do dverí. Vrčalo. Potom to stíchlo a šepkalo to čosi nezrozumiteľné.

Tak hrozne som sa bála, tá nechuť, strach, adrenalín. Všetko sa to krížilo a spôsobovalo to niečo, čo sa slovami ani nedá opísať. Bol to len POCIT. Hrozné, nechutné, skutočné a nefalšované ZÚFALSTVO.

Rýchlo som zastrčila kľúč do vrecka a šla sa obuť. Zrovna otvorila dvere sestra a vrútila sa do miestnosti aj s krabicami.

„Poďme preč!“ povedala som.
„Prosím?“ nechápala.
„Rýchlo odtiaľto vypadnime.“ Znovu som naliehala.
„Prečo?“ ďalšie zbytočné spomalenie.
„Za tými dverami, ja neviem čo to je, ale poďme preč, prosím!“
„Nechceme tie dvere najskôr odomknúť, nech sa to dostane von?“ spýtala sa ma a jej pohľad bol pri tom tak kamenný a posmešný, až ma to zabolelo.
„Nie, nie! Poďme preč! Starká sa o to postará!“ Rýchla odpoveď a vykráčala som von.

Starká sa o to postará...

Zobudila som sa z toho nepríjemného sna a ešte hodnú chvíľu som sa nemohla zbaviť toho pocitu...

Dodnes neviem, čo za dverami bolo...

Sú zamknuté...


ASPOŇ DÚFAM. 

utorok 31. januára 2017

RESISTANCE





RESISTANCE
Z pokojného nočného spánku ma prebralo upozornenie na mobile. Chvíľu som sa snažil ho ignorovať, no keď prichádzali ďalšie a ďalšie strhol som sa. Zalapal som po mobile a keď už som ho mal v plnej moci, klikol som na obrazovku, ktorá ma v tme oslepila.

ÚTOČIA !
„Do prdele!“ zvolal som nahnevane. Okamžite som vyletel z postele a začal na seba hádzať oblečenie. Medzičasom mi začal mobil vyzváňať ako bláznivý. Pribehol som k nemu a zdvihol to.
„Kur..!“ miesto pozdravu zahrešil.
„Aj ja ťa zdravím.“ neubránil som sa úškrnu. „Už sa obliekam, čo ostatní?“ spýtal som sa, bojujúc so zipsom na nohaviciach.
„Trinásť.“ Odvetil hlas na druhej strane linky.
„Trinásť?“ Zdvihol som pravé obočie v údive. „Kto to zas fláka?“ zavrčal som, aj keď mi to bolo jasné.
„Na tom nezáleží, viac chlapov teraz nezoženiem! Je noc, kur.. Noc!“ hrešil ďalej.
„Už idem. Kde sa stretávame?“
„Pri prvom.“ strohá odpoveď a už len zavesenie.
„Super pokec.“ Zagúľal som očami a hodil na seba bundu. Z poličky schmatol kľúče a letel dole do auta. Zmobilizovať sa nám zväčša netrvalo viac než päť minút. Bolo to potrebné.
Riadenie auta nočnou ulicou je stresujúce, obzvlášť, keď vám príde každý podozrivý. Hŕstka chalanov v kapucniach stála neďaleko nejakého pajzla. V rukách jointy. To nebudú oni. Zastavil som na červenej. Cez cestu prechádzala skupinka podgurážených dievčat. ZELENÁ! Začal som na ne trúbiť. Očividne to brali ako kompliment.
„Uhnite!“ Zreval som cez otvorené okno a dupol na plyn, stále sledujúc všetko, čo sa v okolí deje.
Keď som dorazil na miesto „činu“ chalani už mali odparkované autá a sediac na ich kapotách, dobíjali. Traja chystali power banky a ďalší dvaja sa skláňali nad mapou mesta. Pristúpil som k nim.
„Tak aký je plán?“ Nazrel som na hologram osvieteného mesta v menšom prevedení.
„Kde si trčal?!“ Vybehol na mňa.
„Decká.“ Pokrčil som ramenami. “Sfetované a spité.“ Objasnil som. „Najradšej by som ich prefackal, ale to by som nebol podľa všetkého tu, ale v cele.“ Dodal som ešte.
„Fajn, fajn.“ Zamumlal. „Poď.“ Odvetil a pokynom ruky mi naznačil, aby som ho nasledoval k zadným dverám dodávky.
„Neuveríš, čo sme zohnali.“ V očiach mu zablesol až chorobný oheň šťastia. Veľmi dobre som poznal ten pohľad. „Priprav sa na Vianoce!“ prebleslo mi radostne mysľou. Dvere sa otvorili. Oslepilo ma svetlo. Bolo tam všetko! Reza, strely, ADA kam sa pozrieš, Jarvis, AXA taktiež. Kam sa len človek pozrel, bolo to najlepšie vybavenie. V zadu dodávky sa krčilo niekoľko MUFiek.
„Čo je v nich?“ spýtal som sa.
„Kľúče, strely, VŠETKO!“ ďalšie zablesnutie.
„Tak poďme na to!“
***

Je jedno, kto si ...
odkiaľ pochádzaš....
koľko prešľapov si spravil...
ako veľmi si padol na dno...
Ak sa dokáže opäť vstať...
Ak dokážeš ešte veriť...
Ak máš dostatok sily to zvládnuť...
PRIDAJ SA!
ZACHRÁŇME SPOLOČNE, ČO ZOSTALO!
VYBOJUJME SI NASPӒŤ SVET!
***
Vyrazili sme.
Prvý zničený portál bol na okraji mesta.
Nemohli sme však konať všetci na jedinom mieste...
CHCELO TO PLÁN...
A ten sme mali!!!
Päť skupín. Každá po troch členoch. Pár chlapov, dokonca aj ženské. Všetci spoločne a predsa každý inde.
O tom je boj,
o tom je výhra,
o tom je to, čo robíme
aj napriek tomu, že riskujeme.
O prekonávaní samého seba,
o strachu,
o nadšení,
adrenalíne a hlavne ...
O ZÁCHRANE SVETA!
Cítil som to nadšenie, ten zvláštny pocit v hrudi. Pumpovalo mi ho srdce a prostredníctvom krvi sa dostával do celého tela.
„Využijeme moment prekvapenia, tak nebudú mať šancu pohotovo reagovať.“ Pohľad pevný a odhodlaný. „Päť skupín. Traja členovia.“ pokračoval. „Všetci dostanete mapu svojej oblasti.“ Názorná ukážka drobných hologramov. „Dvaja zhadzujú, jeden osadzuje a dáva módy. Všetko v presne rovnakom čase!“ zdôraznil presne rovnaký čas. Najpodstatnejší detail. Najdôležitejší a rozhodujúci moment. ČAS! „Útok začne v ROVNAKOM ČASE na všetkých miestach SÚČASNE! Aby sme využili moment prekvapenia. Kým sa žaby spamätajú, aj keby si to uvedomili hneď, bude už 60% našich. MODRÝCH! Rozumiete ?!“zreval. Na čo sa ozvalo len
polohlasné zborové „ÁNO!“
„NEPOČUJEM VÁS!“
„ÁNOOOOOOOO!“ revali sme.
„Tak poďme spoločne započať PREVRAT!“
  

Dorazili sme na miesto. Zastali sme, otočil som kľúčom. A čakal...
Keď odbilo presne 01:15:59 v noci, VŠETKO TO ZAČALO. Kráčali sme vedľa seba a zhadzovali všetku tú spúšť, čo zanechali za sebou tie zelené svine. Ďalší osadzoval. Bolo to ako vírus. Z centrály sme počuli hlásenie o modrej vlne. Bola rýchla, nečakaná a smrteľne účinná.
Priam som počul tú hudbu v ušiach.
Tú blaženosť výhry.
Zase raz sme to dokázali!
Aspoň na chvíľu sme zmenili svet.
Pokračovanie nabudúce...
(V tomto diele bola použitá stratégia:
Agent: johnend007
Hodnosť: L11)

sobota 28. januára 2017

OSUD




 „Ako sa voláš?“ spýtala sa prerušovaným nalomeným hlasom a len s ťažkosťami hľadela do očí tej ohavy.
„Osud...“ hlesol zlomyseľným šeptom. Vystúpil z tieňa a pomaly sa začal približovať. Srdce jej strachom búšilo tak, že v prázdnej miestnosti sa ten zvuk ozýval ako bubnovanie.
„Bude to bolieť?“ vzlykala cez slzy.
„Prežila si už dosť bolesti?“ Oči sa mu zablesli červeňou. Prikývla. Objala si kolená a sediac takto na posteli, naďalej hľadela naňho.
„Akej?“ vyslovil do tmy.
„Neviem...“ zaťala zuby v tvrdohlavosti, v poslednom geste vzdoru.
„Akej?“ s kľudom v hlase sa spýtal ešte raz.
„JA NEVIEM!“ Odvetila opäť.
„Nie si pripravená!“ Zreval. Oči krvavejšie.
„Som. Prosím, prosím!“ kvap, kvap, kvap. Jedna striedala druhú v nerozlíšiteľnej slanosti. ON zmizol v tme.

Čas sa zastavil. Hodiny oproti posteli len matne ukazovali druhú. Či deň alebo noc, to bolo otázne. Čas tu bol stále tmavý. Chcela zliezť a pretiahnuť si trochu stuhnuté kosti. Bosú nohu pomaly zvesila dolu. Palcom pocítila niečo tekuté a chladné. Voda? Stiahla nohu späť a kľakla si na posteli. Rukami sa prichytila okraju a nazrela dolu. VODA. Celá miestnosť bola zaplavená. Opäť sa posadila a v objímacej polohe zaspala.

Tik – tak, tik – tak, tik – tak. Prebral ju neutíchajúci ubiehajúci čas. Tik – tak. Otvorila oči. Tik – tak! Šesť hodín. Tak dlho spala? Na tom nezáleží... Tik – tak!! V rohu miestnosti zazrela krvavé oči.

„Stratu.“ Šepla do tmy.
„Prosím?“ odvetili oči o čosi bližšie.
„Stratu!“ zvolala.
„A ďalej?“ pokračoval hlas, len meter od nej.
„Ty to nechápeš! Bola to moja chyba!“kričala viac a viac. Miestnosť zaplnil hnev a nenávisť. „Mala som tam byť!“ hlas sa jej zlomil. „Mala som tam byť!“ zatriasla sa opakujúc tie bodné rany. „Mala som tam byť! Zachrániť ju!“ vrieskala.
„Bol som to ja.“ Hlas potemnený, oči o čosi jasnejšie a plné citu.
„Nechápem.“ Dívala sa naňho, zrazu až neuveriteľne kľudná.
„Osud... Inak to nešlo, prepáč.“ zmizol.
„Neodchádzaj!“ Prosila. Neskoro, bol preč.

Sviečka v rohu miestnosti o čosi klesla.

***
Mala pocit, že uplynuli celé dni. Len sedela a hľadela pred seba sledujúc striedavo sviečku, hodiny a hladinu vody, ktorá raz úplne klesla, inokedy nesmierne stúpla. Bola zničená tou samotou. Uvažovala nad svojím doterajším životom, nad všetkým čo vykonala a či tie skutky boli správne. Spomienky boli jedinou vecou, ktorá jej ešte dala dôvod dýchať, aj napriek tomu, že podaktoré priveľmi boleli. Vtedy sa schúlila a v objatí sĺz pokaždé zaspala. Inak tomu nebolo ani teraz. Zasnila sa…

Prechádzala poľom plným krásnych lúčnych kvetov. Dotýkala sa ich dlaňami, a kráčala v ústrety pichľavým slnečným lúčom až sa napokon zastavila uprostred tej krásy. Užívala si letné teplo, pohľad na belasú oblohu, motýle, včely, každý maličký detail tej dokonalosti. V jedinom okamihu však všetko  potemnelo, všetko to zmizlo a ona sa ocitla v zajatí jej úhlavného nepriateľa. Neznesiteľná bolesť jej prenikla snáď celé telo. Počínajúc kdesi v pľúcach, vystreľujúc do všetkých častí jej schránky, jej tela. Naplo ju raz, dvakrát a potom to z nej vyšlo. V rukách držala kúsok niečoho, čo vyzeralo ako nejaký orgán. Bola to jej neodlučiteľná súčasť - rakovina.

Vyletela z toho sna do sedu celá prepotená strachom, bledá ako stena si pevne zvierala ramená a začala sa kolísať dozadu a vpred v neurčitom rytme. Tik - Tak. Hodiny odbili dvanásť. Deň, noc ? Nezáleží. Z rohu miestnosti ju po dlhej dobe sledovali oči.

„Už chápem.” vyslovila ticho, zo známkami strachu v hlase.
„Naozaj?” oči sa priblížili.
„Pochopila som to.” prikývla. ”Čo mám robiť?” slza kvapla na jej vychudnuté koleno.
„Čo myslíš?” pýtali sa už vyblednuté oči.
„Bojím sa…” pozrela si na dlane, spodná pera sa jej chvela.
„Každý sa bojí.” skonštatovali láskavo.
„Vedia o tom?” kvap, kvap, kvap.
„Vedia.” zašepkali.
„Ako dlho?” padali ďalšie a ďalšie. Už to bol takmer vodopád. Sviečka opäť o čosi klesla. Tik - tak. Dvanásť nula jedna.
„Len toľko, koľko skutočne potrebuješ, drahá.” Začali ustupovať.
„Nechoď, prosím.“ Hlesla nebadane. „Už nechcem byť sama.“

***

Bola by hlúpa, ak by tvrdila, že sa toho neobáva a klamala by, že je pripravená to skončiť. Skočiť po hlave do tej zvláštnej neistoty. Do toho prázdna, nikdy sa nekončiaceho nekonečna...
„Čo tá voda?“ spýtala sa, nakláňajúc sa cez posteľ. Tak vysoko tú hladinu ešte nevidela.
„Si to ty sama, moja drahá. Všetko naokolo, si TY.“ objasnili jej, teraz už hnedé oči a o kúsok vystúpili z tieňa. Začali naberať tvar ženskej siluety.
„Myslíš...“ nedokončila.
„Áno.“ Prisvedčili.
„Moje pľúca.“ Sklopila zrak v bolestnej spomienke na chorobu a dlaň si pevne pritisla na hruď. „Nebolí to, prečo?“ nechápala.
„Odchádzaš drahá. Stráca sa aj tvoja schránka.“ Konečne vystúpila z tieňa. Neverila vlastným očiam. Dívala sa sama na seba ešte pred chorobou. Mladé krásne zdravé dievča v nemocničnej košeli sa pomaly približovalo krok po kroku k nej. Vlasy jej pritom padali do očí, siahajúc až po pás.
„Ja?“ strhla sa na posteli. „Ty si ja?“ vyslovila.
„Si pripravená?“ dievča k nej natiahlo dlaň.
Chvíľu zaváhala. Chce naozaj koniec? Uvažovala nad tým, čo to asi obnáša, čo bude, až sa to celé skončí. Tik – tak, tik – tak, tik – tak!
„Som.“  Podala jej ruku a skĺzla z postele rovno k nej na chorobou ochabnuté nohy. Zatriasla sa chladnou vodou. Dotkla sa jej vlasov a potom svojej holej hlavy. Pohladila jej plné líca a krásne pery. Lebo tie jej boli prepadnuté a popukané. Ešte hodnú chvíľu takto stála a pozorovala samú seba.
„Môžeme?“ jej zdravé ja otvorilo náruč.
„Áno.“ Pristúpila k nej a objala ju. Zmierila sa. Hodiny zastali.


Sviečka zhasla... Miestnosť zaplavilo svetlo.