B4 vírus, ktorý zmenil svet - 10. ČASŤ

Milý čitateľ ! Veľmi sa ospravedlňujem, že som sem už veľmi dlhú dobu nič nepridala. Dúfam, že mi je odpustené. Je tu (konečne) ďalšie B4 - ka !!!! 

10. ČASŤ

Prebudila som sa a vybrala sa na moje pracovisko. Do miestnosti som vstúpila s nadšením a  hľadala som niektorého z kolegov. Pohľad mi  zastal na Joffových očiach, ktoré pozorne sledovali ostatky niekoho, kto sa stal nikým. Pri tom pohľade ma nevedno prečo striaslo. Pristúpila som k nemu a keď som videla, čo drží v náručí, neubránila som sa slzám, ktoré mi rázom zaliali oči. Bolo to dieťa. Drobné bábätko nie väčšie ako jeho päsť. Telíčko bolo bezvládne, drobná rúčka spočinula na Joffovom prste. Rukou som zakryla zdesenie. Sledovala som, ako ho ukladá do náručia mŕtvej matky. Neušlo mi, že aj jeho to vzalo. Chvíľu sme obaja nemo stáli, hľadiac na telíčko a na matku. Zatlačila som jej oči, lebo ma desil ich mŕtvolný pohľad. A potom prišiel ktosi a telo zobral. Trvalo celú večnosť, kým sme sa pohli.

"Zvykneš si." Poznamenal hlas plný energie. Pozrela som smerom, z ktorého prichádzal. Lindo, tak sa volal chlapec, ktorý prednedávnom takmer vysypal ostatky. Prezradila mi to Keyzy hneď ako odišiel. Teraz mal na tvári úsmev, vôbec mu neprekážal predchádzajúci pohľad na telo matky a dieťatka. Položil na stôl ďalšie ostatky, teraz len útržky akéhosi muža, a odišiel. Joff ich začal bez ďalších slov vyberať a ukladať na stôl. Pretrela som si oči, aby som zahnala slzy. Nevedela som nájsť správne slová, tak som radšej mlčala. O pár minút k nám dorazili aj ostatní. Keyzy ma objala zozadu okolo krku. Striaslo ma, lebo som ju nepočula prichádzať. 

"Si v pohode ?" spýtala sa ma, keď uvoľnila zovretie. Len som prikývla.

"Té, celá sa trasieš." Skonštatoval Bruno.

"Videla pozostatky dieťaťa." Konečne prehovoril tvrdým tónom Joff. Ostatní mlčali, vedeli, že to musím prekonať sama. Nemala som chuť rozprávať sa o tom, čo som videla. Našťastie to všetci rešpektovali. Očividne si tým prešli skôr ako ja.

Po práci som sa pobrala domov. Pomaly som kráčala chodbami objektu, keď ma ktosi zrazu schytil za zápästie a vtiahol do vedľajšej chodby. Chcela som skríknuť, no daný jedinec mi rukou bleskovo prekryl ústa. Pritlačil ma k stene a keď som uvidela jeho tvár, tep sa mi razom spomalil. Je to len Joff  vydýchla som si. Zaregistroval, že už som pokojná a tak zložil ruku. 

"Prepáč, ja," odmlčal sa " asi som ťa trochu vydesil." skonštatoval napokon. Prikývla som. 

"Len som chcel vedieť, či si v poriadku. Vieš po tom, čo si videla." Hľadal správne slová. Až teraz som si uvedomila, že jeho oči majú gaštanovú farbu. 

"Som." Snažila som sa, aby môj hlas znel ako skala, no zradil ma a zlomil sa. Pohľad som zaborila do podlahy, nechcela som pred ním plakať. " Nie, nie som." Priznala som sa napokon. "Bolo to len dieťa." Slzy mi už stekali po lícach. Joff si ma pritisol k sebe. 

Domov som dorazila pol hodiny po Joffovom prepadnutí. V chodbe ma už netrpezlivo čakala starká. Vyzula som si topánky, tašku položila na poličku vytesanú do steny. Pozdravila som ostatných členov rodiny a s ospravedlnením, že sa necítim dobre som sa pobrala do izby. Najskôr som však šla do kúpeľne. Zrkadlo mi prezradilo, čo som nechcela. Oči som mala od plaču podliate krvou. Vstúpila som do sprchy a otočila kohútikom. Nechala som chladnú vodu, aby mi stekala po vlasoch až k nohám, hlavu som oprela o stenu a snažila sa vyhnať myšlienky na dnešný deň. Bolelo ma celé telo, hruď pálila. Opäť som prenechala priestor slzám. 

Po sprche som na seba natiahla čierne tielko a kraťase. Pobrala som sa k oknu a zahľadela sa na nočnú oblohu. Už som nepotrebovala plakať, lebo nič nezostalo. Len akési prázdne miesto ma ťažilo na hrudi. Bol spln, mesiac osvetľoval vchod do objektu. V dialke bolo vidieť ligotajúce sa jazero. Konáre stromov tancovali v rytme vetra. Prišlo mi to neskutočné, razom som chcela vyjsť von a prechádzať po tej bielej perine. Nemožné, prebleslo mi hlavou. 

Dlho som len ležala v posteli a sledovala odrážajúce sa mesačné svetlo na strope. "Som tu" v hlave som si opakovala Joffove slová. Prečo sa o mňa zaujíma ? Sme kolegovia. Naozaj je to len tým ? Áno.  Ešte hodnú chvíľu som viedla rozhovor sama zo sebou, kým na mňa nedoľahol spánok. 

Kráčam chodbou spoločne s Joffom, Keyzy a Brunom. Dvere do miestnosti nášho pracoviska sú otvorené. Pohľadmi si premeriavame jeden druhého, až napokon vstúpime dnu. Všetci zrazu zmizli, miestnosť je prázdna. Teda, nie celkom. Uprostred obrovskej bielej haly je stôl a na ňom telo. So zatajeným dychom sa obzriem okolo. Dvere sa za mnou s rachotom zabuchnú. Kráčam pomaly bližšie k stolu. Hnedé, mierne zvlnené vlasy sú mi akési povedomé. Keď som už celkom blízko, nemôžem dýchať. Zastanem. Na stole ležím ja. Oči otvorené, zahalené šedým závojom. Hľadia rovno do stropu. Pery zaťaté, pokožka bledá ako okolité steny. Snažím sa urovnať si myšlienky. A potom to uvidím. Na bielej plachte, ktorou mám zakryté telo, mi spočívajú ruky. Sú však krvavé. Mierne ich odsuniem a odvrátim pohľad. Opäť vidím telo dieťatka. 

"Zvykneš si." Ozve sa hlas odkiaľsi zo stien. "Zvykneš si." Opakuje. "Zvykneš si, zvykneš si, zvykneš si... " Neprestáva, je čím ďalej hlasnejší. Rukami si márne stískam uši. Hlas preniká cez dlane, udiera do bubienku. Neudržím sa a začnem kričať. Čo sa napokon stane mojim vyslobodením. 

Strhnem sa do sedu. Ruky mám pritlačené k ušiam, pot mi steká z čela a kvapká na posteľ. Dvere sa rozletia, stojí v nich otec, starká aj sestra. Pohľady vydesené. 

"Si v  poriadku?" s neskrývaným strachom vysype zo seba otec. 

"Len nočná mora, bola to len nočná mora." Poviem, aby som o tom presvedčila jeho, aj seba samú. Telo nakláňam raz dopredu, potom dozadu. Rukami si objímam kolená. Otec sa otočí, lebo starká mu naznačila, aby sa vzdialil. Baška tiež opustí miestnosť a zatvorí dvere. Starká sa posadí vedľa mňa, rukou mi upraví vlasy za ucho. Opriem si hlavu o jej rameno. Ako vždy, ani teraz nepotrebujeme slová. Len sedíme, až mi napokon klesne hlava a zaspím. 

Na pracovisko prichádzam o čosi skôr. Miestnosť je takmer prázna, no na stoloch sa už črtajú telá. Pristúpim k nášmu. Toto je takmer nepoškodené. Zdobia ho len početné sinky. Muž, ktorý tu skončil je pravdepodobne vo veku mojej starej mamy. Pozriem mu do belasých očí. Ešte vždy majú farbu živého, hoci telo už takmer úplne vychladlo. Výraz v jeho očiach je smutný. Očividne veľmi trpel. Zaženiem myšlienky na to, čo sa mu asi stalo a pustím sa do čistenia. Vezmem do ruky vedro s vodou a jemnú handričku. Namočím ju, a prechádzam mu najskôr po rukách, potom aj po tvári a zvyšku tela. Neprestávam kým nie je úplne čistý. Až potom mu zatlačím oči a do injekčnej striekačky naberiem vzroku krvi. Napne ma, no zadržím žlč a prehltnem ju. Striekačku položím na kovový stolík a na chvíľu zavriem oči. Výdýchnem. Najskôr raz, potom druhýkrát, po treťom výdychu otvorím oči. Telo je preč, uprostred stola stojí plastová krabica, ktorej okraje zviera Lindo. Pobavene si ma premeriava pohľadom. Všimnem si, že v jeho tvári sa čosi zmenilo. Dokonca aj ramená má akési mocnejšie. Miesto paličkových rúk vidno svaly. 

" Každý raz zdochne." Skonštatuje chladne a odíde. Naženie mi to strach, no snažím sa ho zahnať nahliadnutím do krabice. Kosti. To bude o trochu náročnejšie, no menej desivé. 

Keyzy príde na pracovisko v stanovenom termíne. Objíme ma a popraje dobré ráno. 

"Tak, čo tu máme?" spýta sa energicky. 

"Hm," zamyslím sa " kosti." Poviem napokon a pokrčím ramenami. 

"Na to som prišla aj sama." Spevavo sa zasmeje. "Konkrétnejšie?"

"Žena, asi štyridsať." Odvetím pohotovo. 

"Sú kosti nakazené?" spýta sa ma. 

"Tu je práve problém. Nie sú." Hovorím, pričom v rukách držím holennú kosť a pozrone si ju prehliadam. 

"Tak sa asi snažila utiecť do Priestoru." Uzavrie to Keyzy napokon. Predstavím si muža, ktorý klesol na kolené, keď som pozerala z okna. Na okamih mám pocit, že tam opäť stojím. 

"Asi." Poviem, odoberiem vzorky a odložím krabicu. "Kde je Joff a Bruno?"

"Neviem, asi majú dnes voľno." Pokrčí ramenami. "Té," Začne opatrne. 

"Nič mi nie je, naozaj." Skočím jej do reči skôr, než by sa mohla pýtať. 

"Fajn, ale ak by si niečo, čokoľvek..."

"Je mi dobre."

"Dobre." Prikývne.

Na obede sa posadím do rohu miestnosti. Nechápem, ako som mohla túžiť po tejto práci. Celé tie roky som na nič iné nemyslela. Teraz, keď som tu, chcem utiecť. Ďaleko od toho všetkého. Viem, že žena, ktorej kosti som skúmala nezomrela pre útek do priestoru. Tuším to. A ani starec z rána. Bol dobitý. Na tele mal toľko modrín od kopancov a úderov pästí. Museli ho mučiť, no nebol nakazený. Krv by mala inú farbu, ak by bol. Žena mala prerazenú lebku a kosti na zápästiach zodrané. Čo sa to tu deje? Aké nekalosti ? Sled otázok preruší osoba, čo sa posadí oproti mne. Najskôr si všimnem tieň postavy, potom ruky s táckou. Zdvihnem zrak. Joff. 

"Zdravím." Pousmeje sa.

"Tiež zdravím." Pohľad zaryjem do taniera, vydličkou miešam cestoviny.

"Budeš to aj jesť, alebo sa chystáš spraviť z toho kašu?" spýta sa po chvíľke mierne pobaveným tónom. 

"Čo?" strhnem sa zo zamyslenia. "Prepáč, nad niečim som uvažovala." Ospravedlním sa. 

"Smiem vedieť nad čím?" zadíva sa na mňa spýtavo, pričom prežúva zeleninové cestoviny. 

"Dnes mi priniesli telo istého starca. Mám pocit, že ho mučili." Nakláňam sa k nemu, šepkám. V očiach mu nevidím nič. Čakala som prekvapenie. 

"Nechaj to tak." Povie chladno.

"Ale," snažím sa namietať.

"Nechaj to tak." Zopakuje tvrdo. 

Rýchlo do seba nahádžem zvyšok obeda a bez jediného slova sa poberiem preč. Nesnaží sa ma zastaviť. Pri odchode nazriem ešte raz ponad plece k stolu, sedí tam a hľadí priamo na mňa. S nepríjemným pocitom sa vytratím. 

V miestnosti je opäť pusto. Sme tu len ja a Keyzy. Obe mlčky skúmame ostatky. Posadím sa a preruším ticho. 

"Kde sú všetci?" zdvihnem zrak ku Keyzy. 

"Šli po ostatky." Odvetí bez mihnutia oka, lupou sleduje stehennú kosť. Prikývnem, aj keď mi tu niečo nehrá. 

"Té, vždy chodia v stredu po ostatky." Zagúľa očami. Odhalila moje pochybnosti. Začervenám sa. 

"Dobre." Zavrčím, a skloním sa opäť k telu. Nie sú to len kosti, aj keď Keyzy sa zväčša venuje len tým. Zostalo tam aj trochu tkaniva, ktoré s radosťou prenechala mne. Zoberiem chumáč vlasov, napne ma. Keyzy sa zasmeje. 

"Na to si časom zvykneš." Povie veselo. Prečo mi to stále opakujú?! Ani neviem ako, už sa nás pri stole tlačí viac. Keyzy, Bruno, Joff a ja. Cítim jeho pohľad, ale snažím sa mu vyhýbať, čo neunikne Keyzy. 

"Hej vy dvaja!" zvolá hlašnejšie, než by chcela. Dvaja okoloidúci sa na ňu spýtavo pozrú. "Nie vy!" zavrčí, aby im to dala jasne najavo a skĺzne pohľadom na nás. "Čo je s vami?" spýta sa. 

"Nič!" odpovieme zborovo. Keyzy našťastie aj pri svojej zvedavosti vie, kedy sa treba pýtať a kedy je lepšie veci nechať také, aké sú. Len zafučí, čosi si zašomre popod nos a venuje sa ďalej svojej práci. 

Domov dnes tak skoro nepôjdem. Oznámil nám to reproduktor v rohu miestnosti. Služba bude trvať až do desiatej hodiny večer. Výnimku majú rodičia a študenti. Teda Keyzy a Bruno. Povzdychnem si, no neprekáža mi to. Pri práci aspoň zabudnem na utrápenú tvár otca a starkej, na svet v priestore, na všetko. Venujem sa len práci. To mi stačí. Až po odchode Keyzy a Bruna si uvedomím, že tu budem musieť trčať s Joffom sama. Väčšina bratov a sestier je totiž už dostatočne starých na to, aby šli domov za svojimi deťmi. Hrabem sa v ostatkoch, nohy ma neskutočne bolia od toľkého státia. Našťastie, môžeme zájsť aspoň na večeru do jedálne. Lenčo zaznie dunenie z reproduktoru, rýchlo zamierim k východu. V jedálni je nás sotva zodvadsať. Každý je zahĺbený do svojho taniera, vo vlastných myšlienkach. Ja nie som výnimkou. Joff si ku mne prisadne, no ignorujem jeho prítomnosť. Chytí ma za ruku. Najskôr sa chcem vytrhnúť a znadať mu, čo si to dovoľuje. No potom zistím, že mi do nej strčil papierik. Pozriem mu do očí, len mierne kývne hlavou. Pochopím, že to nemá byť vidieť a tak nenápadne vložím papier do vrecka. Pri návrate na pracovisko zabočím na toalety. Zavriem za sebou dvera a zamknem. Vylovím z vrecka papier a začnem čítať. 

O 23:00 na streche. 

Pokrčím papier, roztrhám ho na márne kúsky, namočím do vody a napokon spláchnem. To by malo stačiť. Cestou späť na pracovisko uvažujem, či je to dobrý nápad. No potom to vyženiem z hlavy. 

Po práci nejdem domov, smerujem rovno k schodisku na strechu. Je povolené tam chodiť. Každý obyvateľ objektu má na to právo. Je to jediné miesto v priestore, ktoré môžeme navštíviť. No nikto tam nechodí. Obyvatelia sa boja. Sú priveľmi ustráchaní. Ja nie, chodila som tam už ako dieťa so starkou. Dlhé hodiny sme len ležali a sledovali oblohu a mesiac. Na chodbe stretnem pár strážcov zo žložky ZZ. Zastavia ma spýtajú sa, kam idem. Odvetím im, že na strechu sledovať hviezdy. Nenamietajú. Vydám sa po schodisku na strechu. Keď otvorím dvere, ovanie ma chladný zimný vzduch. Z neba padajú biele chuchvalce. Rukami si objímem boky, aby som sa aspoň trochu zahriala. Starká mala pravdu, naozaj sú chladné a mokré. Pousmejem sa pri tej myšliekne a zablúdim k oblohe. Nie je veľmi jasná. Vidieť len pár hviezd a mesiac, ktorý je ešte vždy v splne. Vydýchnem, v tejto chvíli by som zotrvala večnosť. Na mieste som o čosi skôr a tak sa začnem prechádzať. Idem až k okrajú budovy, no nepozriem dole, bojím sa výšok. Vždy som sa snažila zistiť, z čoho to pramení, no márne. Skĺznem na hodinky, už je preč jedenásť. Nechce sa mi tu už mrznúť a tak si poviem, že to bol azda iba žart a zvrtnem sa. V tom narazím do niečoho tvrdého. Je to Joff. Zapotácam sa, schytí ma za lakeť, aby som nespadla. 

"Meškáš." Vytrhnem sa mu zo zovretia.

"Viem, ospravedlňujem sa." Galantonsť v sebe nezaprie. 

"Tak o čo ide?" spýtam sa ho, ruky si skryjem do rukávov, aby som ich zahriala. 

"Té, nerýp sa v tom." Oči má zrazu tmavšie. Alebo je to tou tmou ? 

"V čom?" snažím sa tváriť nechápavo.

"Dobre vieš v čom." Zazrie na mňa. 

"Ale," chcem namietať, no opäť ma preruší.

"Nechaj to, dobre?" Hľadí mi do očí. Neviem prečo, ale ťažšie sa mi dýcha. 

"Lenže," znovu prerušenie. 

"Sľúb mi, že to necháš tak."

"To ti nemôžem sľúbiť." Zamračím sa, ruky založím na hrudi. Na moment sa cítim ako decko, ktoré nedostalo vysnívanú hračku. 

"Prosím." Znie to takmer zúfalo. Oči sa zmenia na medové. Divné, čo dokáže mesačné svetlo. 

"Joff, ty to nechápeš. Oni," zlomí sa mi hlas " ide o nevinných ľudí! Ako mi môžeš povedať, že to mám nechať tak?!" takmer kričím, no slzy sa mi tlačia do očí, tak to znie jemnejšie než by som chcela.
"Áno." Povie bez štipky emócie, otočí sa a odkráča preč.  Hľadím naňho, no jediné čo cítim je zlosť. Ako môže niečo také dovoliť?! Utriem si slzy a tiež sa stratím.