Budeš so mnou vo dvojici ?

Milý čitateľ. Upozorňujem ťa, že toto nie je ani tak článok ako skôr spôsob poďakovania jednej super osobe. Tak poďme na to! 

So and Ter
súčasť 4 pátračov - najkonsolidovanejšieho celku 

Ako každý iný príbeh, aj tento má taký nezvyčajný začiatok. Takže, všetko sa to stalo pred niekoľkými rokmi na hodine telesnej výchovy. Boli sme prváci a každý sa tak trochu hanbil či mal skôr obavy z nepoznaného. My sme neboli iné. Musím povedať, že ja osobne som sa hanblivosti nezbavila ani dodnes. To je však fuk, vráťme sa k príbehu. 

Keď nám profesor rozkázal, aby sme utvorili dvojice, nevedela som, s kým byť. Najskôr som bola s jedným spolužiakom, no potom som sa rozhodla vymeniť ho. Všimla som si So. Pristúpila som k nej a tým najtichším hlasom som sa jej spýtala:
"Budeš som mnou vo dvojici ?" 

"Áno." usmialo sa dievča pomedzi veľké okuliare, ktoré jej spočívali na nose. Vtedy som ešte nevedela, že toto bude začiatok jedného veľkého dobrodružstva...

Viete, nie vždy sa človeku stane, že po príchode na strednú školu si nájde priateľov na celý život. Samozrejmosťou je, že v to všetci dúfame, ale nie vždy sa to splní. Ja som však mala to nesmierne šťastie, že som tu nenašla len kamarátku na celý život, ale aj sestru. Áno, bola ňou práve So.

Aby ste vedeli, prežili sme naozaj tie najšialenejšie chvíle. Napríklad. 

Raz sme šli s dobrou náladou... NIE ! Mali sme skvelú náladu. Vonku bolo teplo, slnko svietilo a svet sa zdal vtedy ako gombička. Smiali sme sa, kecali a stáli pritom pri prechode pre chodcov, čakajúc na zeleného panáčika, ktorý nám ako vždy povolí prechod. Len tak sme vtipkovali, že skočíme. No a ja som sa potom obrátila a na moment som stratila prehľad o premávke a o zelenom panáčikovi. Keď som otočila zrak späť k ceste, videla som So ako prechádza. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, ak by som zároveň nespozorovala aj červené auto, ktoré sa rútilo priamo na ňu. Vedela som, že sa kolízii nevyhne. Viete,keď vidíte niečo takéto, máte pocit, že svet sa zrazu spomalil. Náraz sa mi zdal pritvrdý a So pri ňom vyletelo mnoho vecí z rúk. Ona však vstala ako keby sa nič nestalo, pozbierala si veci a celá otrasená sa vrátila ku mne späť na chodník. Spomínam si, že v momente pri nás stál chlapík. Predstavil sa nám a povedal, že je doktor. Na mieste ju vyšetril a zavolal sanitku. Spomínam si, že potom ešte z jednou kamarátkou museli príslušníkom policajného zboru predložiť občianske preukazy. O čom sme sa s nimi bavili si už nespomínam. Viem však, že som volala mame a jediné čo som si priala bolo, aby som bola pri nej, lebo som sa cítila ako totálne decko. Chcela som, aby ma objala a povedala mi, že moja najlepšia kamarátka bude v poriadku. Po príchode domov mi myšlienky unikali do nemocnice. V hlave som si premietala možné "diagnózy". Otras mozgu spôsobený silným nárazom, zlomené jedno či dve rebrá. Vnútorné krvácanie. Bola som dostatočne katastroficky naladená. Úprimne povedaná, bála som sa. So mi neskôr zavolala. Všetko bolo v najlepšom poriadku. Je celá a má len pár odrenín. To ma upokojilo, no na sústredenie na učenie som naozaj nemala energiu. Na druhý deň v škole sa spustila horlivá debata na tému So. Ako sa to stalo? Koho to bola chyba? Či So žije? Aké má poranenia? ... Na chvíľu sa stala triednou celebritou. Nie, stala sa tým preslávená na celej škole. Hovoril o nej celý učiteľský zbor a trvá to až do dnešných dní. Čo ma však potešilo, bol fakt, že keď sa So vrátila opäť do školy, bola tak trochu inou osobou. Usmiata, plná života, radosti z neho a zanietenia pre všetko budúce. Nespoznávala som ju, no bolo to skvelé. Viete, človeka takýto zážitok poznačí. Niekto sa utiahne do kúta a ľutuje sa, no to So nespravila. Vzala si z toho ponaučenie a to bolo to čarovné.

Zažili sme aj iné skvelé veci, ktoré by som sem rada postupne dopísala. Ak by vás to teda zaujímalo, napíšte mi to prosím do komentáru, ďakujem.

A teraz ešte pár slov k So. So, Solnička a tak ďalej. 

TÚ MATURU DÁME !!!!
A touto cestou by som chcela popriať všetkým maturantom veľa šťastia pri skúške dospelosti.