utorok 28. júla 2015

B4 vírus, ktorý zmenil svet - 11. ČASŤ

Tak je tu ďalšia časť po dlhšej odmlke. Ospravedlňujem sa, že nie je zrovna najdlhšia. Nemám v poslednej dobe akosi čas. Odpusťte mi. 

11. ČASŤ 

        Nedeľné obedy doma mám najradšej. Vždy sa všetci spolu usadíme pri stole a zhovárame sa. Inak tomu nebolo ani dnes. Stará mama navrhla, že by sme sa všetci spoločne mohli večer ísť pozerať na hviezdy, vraj majú byť nezvyčajné, lebo budú padať z neba. Zdá sa mi to nemožné, no ako vždy, ani teraz neodolám a ostatní členovia rodiny tiež nie. Je teda rozhodnuté. Na pracovisko v pondelok aj tak nejdem. Z technických dôvodov majú všetci zamestnanci voľno.  

Na streche sa nás zíde prekvapivo veľa. Nechápem ako je to možné, no hlavu si pre to 
nelámem,mysľou mi ešte stále prebieha obraz dieťaťa, starca a tej ženy. Snažím sa pochopiť, 
prečo.Odpoveď však neviem a zhovárať sa o tom s niekým by mohlo pre mňa znamenať zlé veci.

"Zlatíčko!" zvolá starká a venuje mi široký úsmev. Tak ma našla, aj keď som sa snažila utiecť pred ostatnými. 
"Ahoj." Oplatím jej úsmev.
"Niečo ťa trápi." Povie to skôr ako oznam, než ako otázku a posadí sa ku mne. 
"Nič mi nieje." Ubezpečím ju.
"Chýba ti?" spýta sa ma.
"Áno." Telom mi brebehne uľavujúci mráz, myslí si, že moju neutíchajúcu myseľ momentálne trápi mama. Keby len vedela ako veľmi sa pletie. No teraz mi to tak vyhovuje. Na chvíľu si ma privinie k sebe, potom sa postaví a odkráča preč. Pochopila, že chcem byť sama. Zadívam sa na oblohu a sledujem padajúce hviezdy. Príde mi to neskutočné a na moment zabudnem na všetko, čo sa za posledné dni udialo. Mŕtvoly, nočné mory, Joff, všetci sú zrazu v úzadí. Som tu len ja a nekonočný roj hviezd. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára