"Milujem ťa." Povedal raz, keď sfukoval sviečku. Možno si vtedy neuvedomoval, čo nastane. Možno dokonca ani nevedel, čo cíti a či je to skutočné. Láska. To slovo je ako pohladenie na duši a predsa mu naháňalo strach. Zadíval sa jej do očí, boli hnedé a prenikali až do hĺbky jeho duše. Aspoň tak to cítil. Aspoň v tom jedinom okamihu sa cítil milovaný.
Vedel, že ho miluje a vedel aj to, že ju nechce stratiť. Ale bolo to nevyhnutné. Rozhodnutie medzi životom a smrťou. Pobozkal ju na čelo a odstúpil od postele.
"Môžete, doktor." Slzy mu stekali jedna za druhou po lícach, keď ju doktor odvážal preč z miestnosti. Ešte chvíľu hľadel na jej mŕtvy pohľad a pevnejšie k sebe privinul dieťa. "To bola tvoja matka, zlatíčko."
"Môžete, doktor." Slzy mu stekali jedna za druhou po lícach, keď ju doktor odvážal preč z miestnosti. Ešte chvíľu hľadel na jej mŕtvy pohľad a pevnejšie k sebe privinul dieťa. "To bola tvoja matka, zlatíčko."
Po návrate domov z pôrodnice ho čakali mnohé otázky, na ktoré nechcel, ale musel odpovedať. Pohreb. Naozaj to musí byť prvá udalosť v živote tohto dieťaťa? Vkročila do sveta vďaka obeti niekoho iného, ale za akú cenu? Nikdy nebude počuť hlas matky, neucíti jej teplé pohladenie, sladké bozky, láskavé objatia. Kto jej pofúka rany ? Kto bude sedieť pri jej posteli, keď ju bude trápiť horúčka?
Pohreb je smutná udalosť a tento sa od iných ničím nelíšil. Teda, až na jednu maličkosť. Na dieťa, ktoré ho spôsobilo.
Pohreb je smutná udalosť a tento sa od iných ničím nelíšil. Teda, až na jednu maličkosť. Na dieťa, ktoré ho spôsobilo.
Thomas stál vzpriamene a dievčatko si tískal k sebe. Vzal ju ta, hoc mu to dojka zakazovala. Kto by počúval reči hlúpej ženskej? Dieťa musí byť pri matke. Musí! Aj keď ju pochovávajú. Hľadel na Ann. Mala na sebe biele šaty, presne tie, v ktorých mu povedala svoje áno. Bola tak nádherná! Hnedé kučery jej stekali po ramenách, pery mala prekvapivo červené a tvár bledú ani mramor. Vyzerala ako keby len spala. Ako keby sa mala každú chvíľu prebrať a vtisnúť mu jeden z tých príjemne teplých bozkov. A predsa bola na dotyk chladná ako samotná smrť.
Prišiel kňaz a za ním sa tiahol rad plačúcich žien. Akú nechuť v ňom vyvolávali. Tá ich faloš, v ňom vzbudzovala priam nenávisť. Cítil len odpor. Každá jedna ich slza bola slzou vypočítavosti. Hnusu, špiny, odporu. A pohľady, ktoré prebodávali drobné dievčatko v jeho náručí. Vedel presne, čo im ovláda myseľ. Priam cítil každú jednu myšlienku na jazyku. Každá z nich dieťa preklínala a priala mu skorú smrť.
Annin pohreb bol krátky. Ľudí sa nezišlo veľa a to ju znali mnohí. Ale kto už by len stál o pohľad na to dieťa? Na ničiteľa života niekoho iného?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára