Pohreb bol krátky. Kratší než iné a predsa mu prišiel večný. Kňaz predniesol reč, ktorú hovoril tak často, že to už človeku pripadalo nevhodná, ba urážajúce. No povedal i pár hrejivých slov, takých, ktoré Thomasa príjemne zaboleli pri srdci.
Po pohrebe nasledovala karmína. Vždy sa pýtal sám seba kto vymyslel takú zbytočnosť. Bolo síce príjemné stretnúť rodinu, no oveľa príjemnejšie by bolo zísť sa za iných okolností. Teda zísť sa za iných okolností spoločne s Ann.
I keď po celý deň nevyronil ani slzu a nedal najavo štipku ľútosti, vo vnútri horel, rozpadal sa, rúcal všetko, čo mu kedy bolo sväté. No teraz len sedel v náručí chlácholajúc dievčatko a sledoval už rozprúdenú debatu medzi smútiacimi. Úsmevy, smiech, pohladenia... To všetko ho odpudzovalo. Vstal. Miestnosť zaplavilo ticho. Ospravedlnil sa a odišiel.
Domov prišli už keď bola tma. Kočiar zastal tesne pred vchodom, aby Thomas nemusel s dieťaťom dlho kráčať. Medzi dverami ho už čakala slúžka s otvorenou náručou, aby mu vzala dieťa. Opatrne jej podal dievčatko a vkročil do domu. Zavesil si kabát, cylinder starostlivo uložil na policu. Nikdy nemal rád, keď mu chcelo služobníctvo s týmto pomáhať. Prišlo mu to nemiestne a ponižujúce. Ale nemiestne mu prišlo takmer všetko. Muži podvádzajúci svoje manželky, ženy ponúkajúce na chladných uliciach svoje telo, predavači, ktorí neustále hlasnými výkrikmi na seba upozorňujú a hlavne osoby, ktoré zo smrti vinia batoľa. A mnohé ďalšie veci.
"Pane?" zastavila ho slúžka.
Otočil sa. Oči mala priezračne zelené, pleť bledú ani mramor. Do tváre jej padala jemná kučierka zlatistých vlasov, ktorá siahala takmer až k perám. Zaváhala, lebo jeho pohľad bol tak temný a utrápený, že jej to zasiahlo až hlboko do duše ako šíp vystrelený z luku dávneho bojovníka alebo dýka neúprosného vraha. V tej jedinej sekunde vnímala všetku jeho bolesť. Preplietala sa jej cez dušu, objímala ramená, tískala hrdlo. Zalapala po dychu.
Otočil sa. Oči mala priezračne zelené, pleť bledú ani mramor. Do tváre jej padala jemná kučierka zlatistých vlasov, ktorá siahala takmer až k perám. Zaváhala, lebo jeho pohľad bol tak temný a utrápený, že jej to zasiahlo až hlboko do duše ako šíp vystrelený z luku dávneho bojovníka alebo dýka neúprosného vraha. V tej jedinej sekunde vnímala všetku jeho bolesť. Preplietala sa jej cez dušu, objímala ramená, tískala hrdlo. Zalapala po dychu.
"Vaše dieťa." Zahabkala a jeho pohľad sa zabodol ešte hlbšie, no nevyriekol ani slovo.
"Vaša dcéra, pane." Opravila sa po chvíľke mlčania. Zdalo sa jej, že nechápe alebo nechce pochopiť čo mu vraví.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára