9. ČASŤ
Večer som nemohla dlho zaspať. Stále som v hlave premýšľala nad tým, čo mi rozprávala starká. Kládla som si rôzne otázky, no tou najdôležitejšou bola táto: Je to naozaj pravda ?
Potom nasledovali mnohé ďalšie. Je pravda, čo tvrdia starší? Existoval kedysi život za múrmi objektu bezpečnosti? Ak áno, aké to bolo? A čo sú zač tie prazvláštne biele veci, ktoré v určitom období padajú z nebeskej oblohy a pokrývajú priestor belotou? Ako ich to nazývali starší ? Vločky? Áno, boli to vločky! Zaujímalo ma, prečo sme sa o nich nikdy neučili v miestnosti vzdelávania obyvateľstva. Naozaj som túžila vedieť, aké je to, keď sa vás taká vec dotkne. Bolí to, hreje ? Ale veď stará mama vravela, že sú chladné. No podľa mňa je to nezmysel, veď vyzerajú tak vznešene a príjemne. Biele, mäkké, nevinné. Nemôžu byť chladné, keď sa ako perina rozprestierajú až za obzor. Alebo áno? V myšlienkach som mala totálny chaos a nevedela som zastaviť spŕšku otázok. Po chvíľke ma uvažovanie tak unavilo, že moje viečka oťaželi a ja som zaspala.
Kráčaj rýchlejšie, pridaj! Nezastavuj sa a ani sa neotáčaj! Nie, neotáčaj sa! Otvor dvere, identifikuj sa! Pozor, s Keyzi nie je niečo v poriadku. Počkať, ona je nakazená. Vystreľ! No tak vystreľ! Nemôžeš váhať, lebo zomrieš! Správne. Dievča, teraz nie je čas na plač, utri si tie slzy a pokračuj. Neotáčaj sa, len kráčaj vpred. Tá chodba sa ti zdá pridlhá ? Nemôžeš to vzdať, neklesaj na duchu a pokračuj, ty to zvládneš! Ešte kúsok, maličký krok a si vonku. Nevzdávaj to, rozhoduješ o osude mnohých! Nevšímaj si tú krv a choď! Správne, otvor tú bránu. To oslňujúce svetlo ťa zaskočilo, všakže? Chceš vidieť tú krásu? Pozeraj a hlavne sa... Nie ! Čo si to spravila ?! Nemala si sa otáčať. Nerob to !
Strhla som sa do sedu a očami som hľadela vydesene pred seba. Zúfalo som dúfala, že uvidím niečo príjemné. Pri mojej posteli stála akási postava, ktorá sa však v momente vyparila ako keby som ešte stále snívala, ako keby toto všetko bola len akási ilúzia. Keď som sa z toho všetkého spamätala, uvedomila som si, že osoba pri mojej posteli bola matka. Nevedela som, čo to znamená a ani čo mal znamenať ten nezmyselný sen. Nebol prvý a predpokladala som, že ani posledný. Nenávidím takéto sny. Bol neskutočne skutočný. Tak nepríjemne blízky realite, že človek by si mohol pomyslieť, že je to naozaj tak. Keď som si spomenula na smrteľný pohľad Keyzy, striaslo ma. Chvíľu som ešte uvažovala nad tým všetkým a potom som opäť upadla do omamujúceho spánku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára