Áno viem, trvalo mi to nesmierne dlho a rovno sa aj ospravedlňujem, že som to nenapísala skôr. Vôbec to nebolo pre moju lenivosť! Musím sa priznať, že v poslednej dobe moja kreativita utrpela obrovský kolaps a tak mi prosím odpustite, že to tak trvalo. Tu je Vianočný príbeh. Chcem upozorniť na fakt, že ide o pokračovanie už napísaného príbehu. Ak si spomínate a čítali ste ho, viete o čom hovorím ak nie, tu je link na predchádzajúcu časť :
A je to tu! Ďalšie Vianoce! Človek má pocit, že prichádzajú a odchádzajú takmer každý deň a predsa sú tu len raz ročne. Nikto si ani nevie predstaviť akou rýchlosťou plynie čas a stráca sa v nedohľadnom nekonečne. Ani ja sama si to neviem predstaviť. Nechce sa mi veriť, že to je už rok, čo som stratila matku. Čo sa za tú dobu zmenilo ? Ja a taktiež otec. Myslím, že k lepšiemu i keď Vianoce pre nás majú teraz iný význam. Po tých súčasných aj zázračnejší, dovolím si tvrdiť. Prečo ? Začneme pekne na začiatku...
Ako každý rok i dnes som sa zobudila s nádejou, že za oknom uvidím padajúce vločky. Ach! Ako ich ja milujem! Ani teraz ma nesklamali. Moja nádej sa naplnila hneď ako som otvorila oči. Zrak som upriamila k oknu. Bolo staré, drevené a značne zanesené časom. No vločky za ním umocňovali jeho vznešenosť. Tancovali po oblohe, vrteli sa v rytme vetra a ukladali sa na spánok pri dopadnutí na bielu prikrývku. Táto krása sa rozprestierala všade kam ľudské oko dovidelo a predsa ešte ďalej. Vstala som a pristúpila k oknu, aby som si toto divadlo prezrela podrobnejšie. Zahľadela som sa na to nekonečno, na krajinu, ktorá sa rozprestierala všade naokolo a na tú nežnú a nevinnú belotu. Boli tu! Stála som zoči voči tomu neúprosnému dňu, ktorý väčšine z nás vyvolá úsmev na tvári, no mňa ranil. Vianoce !
Zbehla som do kuchyne a na linke som uvidela jablko. Automaticky som sa zahľadela na miesto, kde kedysi stálo kreslo mojej matky. Povzdychla som si, spomienka na ňu totiž ešte stále veľmi bolela a obzvlášť dnes. Vzala som jablko do ruky a zahryzla doň. Spravila som pár krokov a cez okno, ktoré smerovala pred náš dom som uvidela otca. Snažil sa lopatou odhrnúť sneh k ceste, čo sa mu veľmi nedarilo. Vločky boli totiž natoľko drzé a pyšné na svoju krásu, že okamžite pokryli každý kúsok odhrnutého snehu, takže otcova práca bola takmer úplne zbytočná.Nedalo mi to nesmiať sa, keď prišiel dnu a rovnako tak sa aj otec neudržal a smial sa. Keď sme sa obaja upokojili a skonštatovali sme, že dnes sa do neďalekej dediny len ťažko dostaneme, rozhodli sme sa zahájiť prípravy Vianoc. Neuveriteľné, že sme sa pritom zabavili rovnako ako kedysi, keď tu bola s nami ešte mama. Bolelo to, naozaj veľmi, ale rozhodli sme sa kráčať ďalej. Nie len ja, ale i otec.
Piata hodina večer nastala nehorázne rýchlo a tak sme sa posadili k štedrovečernému stolu. Otec predniesol modlitbu a z akéhosi sentimentálneho dôvodu sme na stole nechali taniere aj pre matku. Vždy to tak robila aj moja starká, keď jej zomrel manžel. Bol to pekný, no trochu smutný zvyk. Večera ďalej prebehla ako obyčajne. Otec si ani dnes neodpustil vtipkovanie a ja som sa len veľmi ťažko mohla ubrániť smiechu. Po asi tridsiatich minútach sme sa pobrali k stromčeku. Darčekov pod ním nebolo veľa, ale ani nebolo treba. Hlavné bolo, že som mohla byť s otcom. Otvorila som prvý. Bola v ňom zabalená krabička. Pomaly som ju otvorila a s údivom som si prezerala nádhernú zlatú retiazku s medailónom.
"Otvor ho." pousmial sa otec.
"Otvor ho." pousmial sa otec.
"Prosím?" najskôr som nechápala.
"Otvor ten medailón, Ter." zasmial sa otec.
Otvorila som ho a nezmohla som sa na nič iné, len som sa mu hodila okolo krku a rozplakala som sa. Bola v ňom fotka mojej matky, taká krásna, akú som ju videla len keď som bola malá. Mala na nej dlhé gaštanové vlasy a oči sa jej leskli drobnými hviezdičkami. Ja som otcovi darovala matkinu fotku na veľkom plátne. Tiež sa rozplakal a hodnú chvíľu sme ani jeden nevedeli nájsť tie správne slová.
Otvorila som ho a nezmohla som sa na nič iné, len som sa mu hodila okolo krku a rozplakala som sa. Bola v ňom fotka mojej matky, taká krásna, akú som ju videla len keď som bola malá. Mala na nej dlhé gaštanové vlasy a oči sa jej leskli drobnými hviezdičkami. Ja som otcovi darovala matkinu fotku na veľkom plátne. Tiež sa rozplakal a hodnú chvíľu sme ani jeden nevedeli nájsť tie správne slová.
"Ďakujem, nevieš ako veľa to pre mňa znamená." povedali sme nakoniec súčasne, čo nás rozosmialo.
Rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť. Potrebovala som byť chvíľu sama a rovnako tak som potrebovala aj čerstvý vzduch. Otec to chápal a i keď to nikdy nepovedal i on potreboval odo mňa chvíľku pokoja.
Naobliekala som sa a vykročila som do tmy. Vietor nebol priveľmi silný ba dovolím si tvrdiť, že bol príjemný. Vločky ešte stále neprestali tancovať, no padalo ich o poznanie menej ako ráno. Začala som kráčať pomedzi stromy po asfaltovej ceste, ktorú teraz vďaka snehu nebolo poriadne vidieť. Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, že by som zašla až dole do dediny na cintorín zapáliť sviečku na matkin hrob. No hneď som ju pre chlad zavrhla. Po asi dvadsiatich minútach som sa zastavila a prebehol mnou mráz. Oproti mne ktosi kráčal. Bola to žena. Nie, bola to moja matka. Zastavila asi desať metrov odo mňa a ukazovala na priekopu, ktorá bola po celej dĺžke pravej strany cesty. Ja som len stála, po tvári mi stekali slzy a stále som nemohla uveriť, že toto všetko je skutočné. Stojí tu, usmieva sa a má opäť tie dlhé vlasy. Sú to svadobné šaty ? Naozaj ? Prečo sa to deje ? No na otázky nebolo veľa času, lebo som započula plač. Pozrela som do priekopy. Ktosi tam bol. Maličké stvorenie. Dieťa ? Pohľad som opäť chcela uprieť na matku, no ona zmizla. Opatrne som sa pobrala dole kopcom. Plač sa stupňoval. Bolo to ako v samotnom pekle. Nepríjemné kvílenie malého dieťaťa. Keď som sa k nej konečne prebila, ostala som nemo hľadieť na dievčatko. Mohlo mať sotva dva roky. Drobné telíčko bolo zabalené len do akejsi deky. Modré očká, z ktorých tiekli vodopády sĺz sa teraz upierali na mňa. Rúčky sa naťahovali k mojim ramenám. Rýchlo som si vyzliekla bundu a dievčatko som do nej zahalila.
"To bude dobré zlatíčko." povedala som a spomenula som si, že toto mi kedysi hovorila matka. "Bude to dobré." zopakovala som a vzala som ju do náručia. Kráčala som rýchlo a každú chvíľu som sa potkýnala. Trvalo dlho, kým som vyšla opäť na cestu a ešte dlhšia sa mi zdala cesta domov. Už len kúsok a sme tam! Opakovala som si v mysli.
"To bude dobré zlatíčko." povedala som a spomenula som si, že toto mi kedysi hovorila matka. "Bude to dobré." zopakovala som a vzala som ju do náručia. Kráčala som rýchlo a každú chvíľu som sa potkýnala. Trvalo dlho, kým som vyšla opäť na cestu a ešte dlhšia sa mi zdala cesta domov. Už len kúsok a sme tam! Opakovala som si v mysli.
Konečne som stála na prahu našich dverí a bez váhania som začala volať na otca. Pribehol ku mne. Najskôr nevedel, čo sa deje. "Kde máš bundu ?" Spýtal sa a až potom si všimol, že niekoho zvieram v náručí. "Kto to je ?" Nechápal. No následne si uvedomil, že sme strávili vonku priveľa času. Ustúpil a pustil nás dnu. "Deku, čaj a oblečenie!" Vykrikovala som rozkazy bez zaváhania. Otec všetko splnil.
"Neboj maličká, bude to dobré." Opakovala som opäť.
"Neboj maličká, bude to dobré." Opakovala som opäť.
Bol to hektický večer. A tak nečakaný. Nikdy v živote by som nepovedala, že sa stanem v mojom veku pre niekoho matkou. No bola som si viac než istá, že to je správne rozhodnutie. Otcovi som vyrozprávala čo sa stalo. Aj, že som videla matku v svadobných šatách a že práve ona ma priviedla k tomuto zázraku. Ráno sme zašli tam, kam je správne ísť, keď nájdete dieťa. Spoznala ju jedna pani z dediny a povedala nám, že jej matka si v noci vzala život. Ukázala nám list, ktorý napísala. Stálo v ňom mnoho krásnych slov pre jej dcéru. Bola slobodná, bez rodiny a manžela. V každom riadku som cítila ako veľmi ju ľúbi, no rovnako tak som ju i nenávidela za to, čo tomu anjelovi spravila.
Adopcia prebehla veľmi rýchlo. Otec neváhal ani minútu a ja som bola šťastná. Keď nám povedali jej meno, boli sme si istý, že je to správne rozhodnutie.Meno mala rovnaké ako ja a moja matka. Terézia...Konečne sme boli opäť rodina.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára