Príbeh vrahyne - 1. ČASŤ

1. ČASŤ - OSUD

Musíš to spraviť ! Nemáš na výber ! Tak to už urob ! Bodni, streľ, ublíž ! Neváhaj ! Ruky sa jej triasli a azda po prvýkrát v živote váhala či koná správne. A i keď vedela, že ten čin ju navždy odsúdi, cítila potrebu vykonať to. Chcela pomstu či skôr spravodlivosť, čo ju k tomu  viedla ? Pozerala sa do tých vydesených očí, no videla v nich i toho netvora, ktorý sa skrýva za tvárou nevinného človeka. Naozaj je potrebné, aby sa znížila na jeho úroveň ? Naozaj to chce vykonať a niesť si tú ťarchu v duši do konca života ? Bude to správne rozhodnutie ? Nevedela sa vymaniť zo spleti myšlienok, ktoré ju stále držali ako prikovanú nad telom toho chlapa. 

Zbraň držala roztrasene a zdala sa jej priťažká na to, aby ju niekto mohol držať v jednej ruke. No i tak nabrala všetku silu a zdvihla ju. Namierila ju na tvár tej obludy.

"To je ..." nestihla dopovedať, lebo jej zrazu zápästie zovieral pevný stisk mužovej ruky. 

"Ty malá..." Zľakla sa a potlačila spúšť. Muž ani nestihol dopovedať nadávku. Prerušil to totiž hlasný výstrel. Z čela mu začal pomaly stekať pramienok červenej krvi, ktorý sa na podlahe rozprestieral do zväčšujúcej sa mláčky. 

Posadila sa na zem, očakávajúc, že o chvíľku na miesto dorazí polícia a obviní ju. Pozerala na nevládne telo, ktoré jej bolo tak známe a predsa vzdialené. Už necítila lásku ako kedysi, vnímala len nenávisť. A výsledkom tej nenávisti bola vražda. Čo to len spáchala ? Ako mohla ? Ale nebola to jej vina, mlátil ju každý deň a aj Henriet si to vždy odniesla. Nemohla to už ďalej znášať...

Uvedomila si, že ten čin ju akosi potešil. Že sa cítila ako v radostnej extáze. V celom tele cítila adrenalín, ktorý horel v jej žilách. 

Keď dorazili na miesto, nikto z vyšetrovateľov ani na chvíľku nezaváhal, že išlo len o sebaobranu... Veď mala len dvanásť rokov...