Mafián - 3. Kapitola

Oči mi zaviazali, takže obyčajný človek by nemal najmenšiu možnosť zistiť, kde sa nachádza. No on to predsa vedel. Poznal každý úsek tej cesty, lebo ako mladý naivný mladík tade jazdil každý víkend preteky, ktoré tak miloval. Pousmial sa pri spomienke na tie prvé, keď otcovi rozmlátil jeho milované nové ferrari. Otec vtedy vystrájal ako zmyslov zbavený a on len naňho zasnívane hľadel ležiac na nemocničnej posteli, pripútaný mnohými hadičkami a s blaženým úsmevom na tvári. Vyhral ! Boli to jeho prvé preteky a on ich vyhral. V duchu si vravel, že je dobrý, ba jeden z najlepších, čo utlmovalo tú nepríjemnú bolesť spôsobenú početnými tržnými ranami, narazenými rebrami a zlomenou rukou. No keď sa z toho dostal vyhral ďalšie a ďalšie preteky. Nebral ohľad na to, že sú ilegálne, že ako ho dostanú fízli, skončí. Miloval ten pocit, keď započul zvuk sirény z rúk krásneho dievčaťa, ktoré ani nepoznal. Keď sa rýchlo rútil vpred a a cítil ako sa adrenalín búri. A ten moment, keď prešiel pomyselnou cieľovou čiarou sa ani nedal opísať. Bola to eufória, pocit neprekonateľného šťastia a hrdosti.

„Čo sa škeríš ? Vystupujeme!“ Zvolala kamenná hlava a trhol ho za podpazušie von z auta. Potom ho viedli chladnou ulicou až sa napokon ozval nechutný zvuk otvárajúcich sa kovových dverí. Dvere sa zavreli a tu mu konečne odviazali oči. Nachádzali sa v chodbe, ktorou ho previedli a on započul zvuk muziky, nosom vdýchol pach tabaku, ktorý vládol tej miestnosti a započúval sa do zvuku žetónov dopadajúcich na stôl. Snažil sa rozpoznať tváre, no nepoznal nikoho. Ťahali ho ďalej, kdesi k barovému pultu. Tam sa nachádzali ďalšie dvere, čo mu už prišlo trochu smiešne, no nedal to na sebe poznať. Jedna z Molierových goríl ich otvorila a vstúpili dnu.

Miestnosť bola luxusne zariadená. Červený koberec, na ňom kožený gauč, niekoľko kresiel, mohutné zrkadlo v zlatom ráme. Uprostred miestnosti bol stôl z tmavého dreva, lesknúci sa cenou, ktorú musel jeho majiteľ zaplatiť. No a za stolom kreslo otočené chrbtom k nim. Bolo z tmavej kože. Vrch toho kresla bol zdobený zlatým rámom, uprostred ktorého sa nachádzala tvár.

„Priviedli sme ho, pane ako ste si priali.“ Povedal kamenná hlava hrubým hlasom, v ktorom bolo teraz badať i istý rešpekt.

Kreslo sa pomaly otočilo a Tony zrazu videl tú nechutne vypasenú Molierovú tvár.