7. Kapitola
Deň na mojom pracovisku ubehol celkom rýchlo. Bola som rada, keď som sa dozvedela zopár informácií o mojich kolegoch, teda bratoch a sestrách.
Domov som dorazila naplnená dobrým pocitom z poctivo vykonanej práce. Vo dverách ma zastavila starká.
"Drahá, ako sa ti darilo ?" Napravila si padajúce striebristé vlasy, oči sa jej zaleskli od očakávania a na tvári mala ako vždy láskavý úsmev.
"Darilo sa dobre." Usmiala som sa veselo. "Oboznámila som sa s pracoviskom a spoznala som nových bratov a sestry. "
"To ma teší. Ak sa smiem spýtať, čo je predmetom tvojej práce, zlatíčko?" Zadívala sa na mňa.
"Nepoteším ťa, starká." Povedala som nešťastne a jej ruky som vzala do svojich.
"Ale drahá, len hovor. Som stará žena, mňa už nič neprekvapí." Pousmiala sa a pohladila ma po tvári.
"Tak dobre, triedim telesné pozostatky." Vyhŕkla som rýchlo.
"Naozaj sa dejú také zverstvá ? Nenechajú nebožtíkov ani spokojne odísť z tohto sveta ?!" Jej hlas sa o poznanie zvýšil.
"Ale starká..." Snažila som sa brániť.
"Je to zverstvo, drahá! Zverstvo, ktoré v minulosti nejestvovalo!" Rozčuľovala sa. " Za čias mojej mladosti..."
"Tvoja mladosť je minulosť, starká." Skonštatovala som.
"Nechaj ma dohovoriť!" Upozornila ma rázne.
Sklopila som zrak. "Prepáč."
"Poď, drahá. Niečo ti poviem." Starká ma chytila za ruku a odviedla ma do obývačky. Posadila sa do starého kresla, ja som si sadla na zem k nej. Oprela som si hlavu o operadlo a čakala som, čo povie.
"Len ti chcem povedať, že život sa zmenil od mojej mladosti na nepoznanie. Žila som v dobe, kedy nebol žiadny Objekt bezpečnosti. V dobe, kedy svet bol voľný a my sme sa pohybovali bez akýchkoľvek problémov v Priestore. Chodili sme pásť naše ovce na šíre lúky, počas dlhých teplých dní sme sa kúpali v neďalekom potoku a nebolo dňa, kedy by si človek nezaspieval. Smiali sme sa, až nás boleli bruchá. Behali sme po tmavých lesoch a sledovali plachú zver, ktorá sa chodila pásť neďaleko nášho domu. Keď nastala zima, stavali sme snehuliaky a snežné skrýše. Dni bývali v tej dobe kratšie a skôr prichádzala tma, tak sme po večeroch pri sviečkach hrali karty. Keď som sa prvýkrát zaľúbila. Ach, to bol pocit ! Ani slovami sa to nedá opísať. A teraz ? Drahá, je snáď dnešná doba životom ? Veď človek má už zakázané i ľúbiť !"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára