Ako prebieha deň mojej mamy

Rozhodla som sa napísať niečo, čo som ešte neskúšala.  Ide o jeden deň, ktorý prežíva moja mama, no píšem to ja z jej pohľadu. Dúfam, že Vás toto rozprávanie upúta. :)

Prebudila som sa vnímajúc to neobvykle pokojné ráno. Bolo ako stvorené na prechádzku. Rozhodla som sa, že navštívim svoju mamu. Chcela som sa s ňou pozhovárať a tiež to bolo preto, lebo som jej tvár nevidela už pekné dva týždne. Trochu som sa i obávala jej reakcie. Nebola som na seba hrdá, že ju takto zanedbávam. No čo už, život je  už raz taký. Nabrala som všetku odvahu a pred odchodom som ešte deťom spravila raňajky. Na otázku : „Kto ide so mnou navštíviť starkú?“ som uvidela stále unavené výrazy mojich ratolestí a tak som si povedala, že sa prejdem sama. Rozlúčila som sa s manželom, pohladila decká a vybrala som sa na návštevu.

Kráčala som ulicou vnímajúc na tvári teplo letného slnka a užívajúc si krásu belasej oblohy. Kroky sa míňali a ani som sa nenazdala, už som stála pred panelákom mojej mamičky. Vstúpila som dnu, prebehla rýchlo pár schodov a zaklopala na známe drevené dvere, na ktorých pár týždňov dozadu pribudlo malé kukátko. Nazrela som cezeň dnu a uvidela hompáľajúcu sa postavu, ktorá sa pomaly, ale isto blížila ku mne. Odstúpila som o krok vzad, napravila som si sveter a na tvár som nahodila ten najúprimnejší výraz potešenia. Keď mama otvorila dvere, opäť som sa cítila ako toho dňa, keď som ju videla naposledy. Zdalo sa mi, že vrásky na jej zostarnutej pokožke nabrali na vážnosti a akejsi zvláštnej monumentálnosti jej veku. Úsmev sa z jej tváre vytratil naozaj málokedy a teda nechýbal ani teraz. Šedé oči sa naplnili iskričkami, keď ma uvidela.

„Ahoj mami.“Široko som sa usmiala.

„Ahoj Evička.“ odpovedala mi nadšene. „ Dlho si sa tu neukázala. „ dodala ešte a mierne sa zamračila. „ Poď ďalej“ ustúpila do chodbičky, aby som mohla vstúpiť. S nesmiernou radosťou som vošla dnu a rýchlo som sa vyzula. Ako vždy sme sa posadili do kuchyne.

„Dáš si kávu?“ spýtala sa ma a ja som prikývla.
„Ako sa máš, mami?“ pozrela som na ňu.

„Dobre, len keby si ma častejšie prišla pozrieť.“ potočila na protest hlavou a do šálky dala za lyžičku obyčajnej kávy. 
„Prepáč mami, mala som toho v poslednej dobe veľa.“ ospravedlnila som sa.“Včera bola u nás Gitka a vravela, že ťa bola pozrieť. Vraj si sa necítila najlepšie. Ako ti je ?“ sledovala som ju. Vzala do ruky kanvicu a starostlivo, pomaly nalievala vodu do šálky. Vždy ma fascinovalo s akou trpezlivosťou vie všetko robiť. Keď už kávu zaliala, zobrala šálky do ruky a jednu položila na stôl vedľa mňa.

„Som už stará žena, Evička. Ale je mi už lepšie.“ povedala spokojne. „Kde sú Terezka, Barborka, Jakubko, Agátka a Vendelko ?“ vymenovala všetky moje detičky. Vždy sa na ne pýtala, ľúbila ich a oni zasa ju.

„Ešte len raňajkovali a boli taký unavení, že sa im nechcelo ísť. Marek šiel vykopať zemiaky, ktoré nám dozreli a deti pôjdu pomáhať do záhrady. Povedal, že budú trhať zelinu, lebo tej je tam požehnane.“ Vysvetlila som jej a napila som sa kávy.

„A ako sa majú?“ spýtala sa.
„Dobre, baby sa dnes chystajú na Červený Kameň a chlapci sa pôjdu kúpať k susedom.“
„ Tak to som rada, že sa majú dobre. Vieš, nikto ma už ani nepríde pozrieť. Som tu skoro stále sama.“ zatvárila sa skormútene.

„Ale mami, veď ja som ťa prišla pozrieť. Viem, že som sa tu dlho neukázala, ale ako som už vravela, mali sme veľa roboty. Maľovali sme kuchyňu a brúsili parkety. Vidíš!“ udrela som sa do čela.“Aj by som zabudla! Terezka sa stále pýta, že kedy prídeš k nám na návštevu. Nechcela by si zájsť zajtra k nám na obed ? Marek aj s dievčatami by po teba po omši prišli.“
„Čo ja viem, Evička ? Neviem, asi nie.“
„Ale prosím mami, deti by sa potešili.“
„Tak dobre.“ usmiala sa spokojne a dala si dúšok kávy.

Keď sme s mamou dodebatovali, pobrala som sa domov k deťom a manželovi. Ako som predpokladala, doma bol totálny výbuch ako po atómovom útoku. Rozhnevala som sa a deťom som vynadala, ale tie to vedia vždy tými ich nevinnými tváričkami rýchlo napraviť. Upratané bolo skôr, než by si povedal „švec“.

Kým deti upratovali, ja som si lámala hlavu s tým, čo im navarím na obed. Môj najstarší syn Vendelín by mal rád na obed bryndzové halušky a ostatné decká s nadšením s ním súhlasili.

„Na obed budú teda halušky!“ Oznámila som verdikt, na čo deťúrence radostne zajasali.

Keď už som obed dokončila, začala som zvolávať moje milované hladné vĺčatá. Tie sedeli pri stole rýchlosťou svetla, no môj manžel sa stále mordoval v záhrade. Barborka s Terezkou sa rozhodli, že ho pôjdu zavolať. Vybrali sa teda za ním. Po chvíľke, upozorňujem na fakt, že chvíľka má 12 minút, si už manžel umýval ruky v kúpeľni. Konečne sme sa všetci usadili k stolu a nastal pre nás tak známy ruch. Jedna téma rozhovoru striedala druhú. Deti si pochvaľovali moje kuchárske schopnosti, čo ma vždy vie veľmi pohladiť na duši. Doobedovali sme a dievčatá sa pustili do upratovania riadu, stolu, zametania a kuchyne. Ponáhľali sa totiž na stretnutie s kamarátmi na neďalekom hrade zvanom Červený Kameň. Spoznali sa s nimi na jednom historickom festivale, ktorý sa tam konal a odvtedy sa takmer pravidelne stretávajú. Hlavne  v lete to bolo každý utorok. Cez školu to mali už trochu zložitejšie, tak sa stretnutia stali zriedkavejšími.

Dievčatá odišli a chlapci ešte čo to pomohli manželovi v záhrade. Potom sa pobrali do bazéna k susedom, s ktorými sme rodina. Ja som si ešte doupratovala v dome, umyla okná, oprala záclony a po záclonách špinavé prádlo. Veď viete, taká normálna práca každej matky. O to náročnejšie, keď máte tých ratolestí päť.

Okolo piatej sa manžel pobral do práce. Šla som ho teda odprevadiť pred dom a zamávala som mu, keď odchádzal s naším tmavomodrým fordom. Toto auto bolo už druhé, čo sme za posledné 3 roky kúpili. Musím povedať, že sa nedalo nepousmiať nad radosťou mojich detí, keď sme ho s manželom po prvýkrát priviezli domov. Hovorili, že v ňom budú aj spať.

Hodiny sa míňali a ani som sa nenazdala, už sa ozval zvuk zatvárajúcej sa brány a započula som spevavé, zborové „AHOJ!“ Domov dorazili moje kočky. Opálené od stráveného dňa na slnku a so šťastným úsmevom na tváričkách.

„Tak ako ste sa mali?“ spýtala som i keď odpoveď som už tušila.

„Super! Celý deň...“ započúvala som sa do ich rozprávania, do vtipných príhod tohto dňa. Porozprávali mi, čo robili a koho na hrade stretli. Predbiehali sa v tom, čo kto povie.

Unavili sa rýchlejšie, než by som čakala a okolo desiatej dievčatá už spali. Chlapci ako vždy zametali zo zločincami v počítačových hrách. Ja som jedným okom pozerala v televízii film, ktorého názov si už ani nepamätám, a žehlila som prádlo.

Skončila som okolo dvanástej, poslala som chlapcov spať a šla som si konečne vychutnať ten dokonalý spánok.

Milujem „povolanie“ matky práve pre takéto dni  a verte, že sú to všetky !