Aké je to mať dvojča ?

V tomto článku by som sa chcela vyjadriť k téme : "Aké je to mať dvojča?"

Dvojčatá sú vo všeobecnosti istým svetovým fenoménom. Ide o soby, ktoré sa na seba nesmierne podobajú, majú výnimočné citové väzby, sú "prepojené". Ide o osoby, ktoré často intenzívne prežívajú starosti, zranenia a vnímajú bolesť tej druhej. Je však viacero "druhov" dvojčiat a všetky sa od seba niečím líšia. 

Ja mám tú jedinečnú možnosť byť jednou z jednovaječných dvojčiat. Keď sme boli so sestrou maličké, nedalo sa nás rozoznať. V dnešnej dobe sa už veľmi nepodobáme. No máme také zaujímavé "prepojenie" (neviem aké iné slovo by to lepšie vystihovalo). Je to ako keby sme tvorili jednu osobu. Ako je to možné ? To žiaľ neviem ani ja sama. U nás je to totiž tak, že nedostatky jednej vyvažuje tá druhá a naopak. Sme akousi "skladačkou".

Zaujímavou a často spomínanou vlastnosťou je práve určitá "telepatia" medzi dvojčatami. Z vlastnej to môžem z časti potvrdiť. U nás sa to prejavuje asi tak, že ak uvažujem nad tým, že jej zavolám, zavolá ona mne a naopak. Ďalej veľmi vnímame bolesť tej druhej. Popísať to môžem asi nasledovne.

Už dlhodobo mám problémy s kolenom. Keď mávam silné bolesti, v tom istom kolene pocíti bolesť aj Baška. Je to ako keby sme sa snažili "zmierniť" bolesť tej druhej. Ďalším takým príkladom môže byť zranenie, ktoré sa sestre prihodilo prednedávnom. Pri páde zo schodov si vytkla členok. Dosť ju to bolelo. V istých momentoch rozbolel rovnaký členok aj mňa. Podobne to bolo i keď si sestra zlomila ruku alebo keď som ja bola operovaná. Často sa nám stávali rovnaké zranenie len s malým časovým odstupom. 

Takým typickým znakom dvojčiat je rozprávanie naraz. Toto sa stáva aj nám. Často povieme naraz i pár viet. Je to celkom vtipné! 

Akurát včera sa nám stala taká príhoda. Šla som von za kamarátmi, ktorý sedeli spolu s mojím otcom pod altánkom. Keďže si otec sadol na moje miesto, povedala som:
"Ocko, obsadil si mi miesto." Otec sa pousmial a presadol si na vedľajšiu stoličku (na tej predtým sedela Baška). Chvíľku po mne prišla Baša a použila presne tie isté slová ako ja. Uvedomila som si to až vtedy, keď ma na to upozornili so smiechom kamaráti. 

Možno takou zaujímavosťou je ešte aj to, že sa budíme presne v tom istom čase naraz. Keď sa zobudí jedna, prebudí sa i tá druhá. 

Veľkou vzácnosťou je podľa mňa vzťah, aký majú dvojčatá. Dá sa povedať, že sme akosi zvláštne späté. Je to iný vzťah ako s normálnymi súrodencami. Verte, či nie, viem to porovnať, keďže mám súrodencov hneď niekoľko. My dvojičky držíme viac spolu. Sme "nerozlučné" a len veľmi málo sa hádame alebo hneváme jedna na druhú. Ak sa aj pohádame alebo nahneváme, nikdy to nie je dlhšie než len na pár minút. 

Neviem posúdiť, či je to tak i u ostatných dvojčiat, ale my napríklad veľmi dobre vnímame ba prežívame pocity tej druhej. Je to tak, že ak sa Baška cíti smutná, vnímam to... Neviem si to dodnes vysvetliť, ale je to ako keby som dokázala v danom momente cítiť presne to, čo cíti ona. 

To je asi všetko. Ak sa vám tento článok páčil a chceli by ste sa ešte na niečo spýtať, pokojne napíšte komentár a ja alebo Baška vám rady odpovieme. :)