B4 vírus, ktorý zmenil svet - 7. ČASŤ

Opäť som kráčala chodbou, prešla identifikačnou previerkou a znovu ma privítala Kejzyina nadšená tvár. Spoločne sme pristúpili k pracovnému stolu. Dozvedela som sa, že som nahradila staršiu sestru, ktorá žiaľ odišla na druhý svet a tak som v Keyzyinej skupine. Celkom ma to potešilo, keďže tu nikoho nepoznám.

Po chvíli k stolu prišli ďalší pracovníci. Kejzy mi ich začala postupne predstavovať. Prvá bola Agáta. Štíhle vysoké, mladé dievča, ktoré sa neustále smialo na lichotivých slovách jej kolegov. Dlhé blond vlasy a modré oči ešte viac umocňovali jej krásu. Pristúpila, povedala mi meno a placho mi stisla ruku pričom sa opäť spevavo zasmiala.

Ďalším bol Bruno. Mladý muž, ktorého mocná hruď pripomínala skôr medveďa než človeka. Na brade a pod nosom mu vyrastali drobné fúzy. Oči mu žiarili, no bola v nich vidieť hanblivosť. Stisk mal omnoho pevnejší než Agáta.

 No a potom tu bol Jof. Vlasy mal úhľadne učesané dozadu, na nose okuliare a čeľusť pevnú. Na prvý pohľad múdry človek. Bol jediný spomedzi mužských kolegov, čo nelichotil Agáte. Podal mi ruku a predstavil sa : „ Jof, teší ma.“ Bol to rozvážny stisk ruky. „Ter. Aj mňa teší.“ povedala som.

Keď sme sa už predstavili, pustili sme sa do práce. Iný pracovník, očividne nie veľmi silný chlapec, nám priniesol plastovú krabicu plnú ľudských ostatkov. Už, už by mu spadla na zem a rozsypala sa, keby ju nezachytil Jof a Bruno. Chlapec od strachu vyvalil oči, líca sa mu sfarbili načerveno a ruky sa mu ešte stále trochu triasli: „ P – p – p – prepáčte.“ hapkal. Potom sa zvrtol sa na päte a upaľoval rýchlo preč. Keď chlapec zmizol vo dverách všetci sme sa rozosmiali.