2. kapitola
Po dlhej dobe som sa opäť dostala k počítaču. Človek sa po takej dobe aj diví, koľko mailov od rodiny a, ako inak, Edvarda sa môže nazbierať v jednej mailovej schránke. Nie som ako ostatné decká, nemám založený facebook, dokonca nechodím ani na twitter, či pokec. Kedysi som bola prihlásená na pokeci, ale môžem povedať, že ma tam diskriminovali rovnako, ako sa mi to deje v škole. Preto som nevidela žiaden dôvod pokračovať v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí trávia zbytočný čas na internete a okrem toho nič iné nerobia. Aj tak si mysleli, že som divná a dávali mi to jasne najavo. S takými ľuďmi nemám skrátka o čom.
Dala som sa teda do odpisovania na správy, ktoré sa nahromadili v mojej schránke, a nebolo ich málo. Rozhodla som sa, že začnem s Edovými správami. Keď som mu hovorila o tom, že nenavštevujem žiadne sociálne siete, čakala som, že sa bude smiať, ako to robili všetci, a bude hovoriť, že nie som človek. Nezachoval sa tak. Povedal, že je to normálne a vraj som rozumné dievča, keď to nepotrebujem k životu. Potešilo ma to a on si vzal na oplátku môj mail, ktorý som mu rýchlo načmárala na zdrap papiera, ktorý som vytrhla zo zošitu. Myslím, že to bola matematika. Zanedlho mi od neho prišla prvá správa. Nasmiala som sa pri nej, pretože som zistila, že práve kvôli mne si musel založiť nový mail, keďže heslo ku starému účtu zabudol. Ach, Ed, odvtedy sme sa obaja zmenili a podrástli sme, to je fakt.
Otvorila som správu od Eda a ako vždy som sa začala smiať. Znela asi takto:
Vaše veličenstvo !
Toto som od Vás naozaj nečakal. Som veľmi pohoršený tým, že ste priamo ku mne domov poslali Vaše vojská. Viete, Vaše veličenstvo, veľmi ma to prekvapilo. Myslel som si, že sme vypitím čarovného nápoja, menom kofola, uzavreli mier. Ako vidím, mýlili som sa. Môj zámok obkľúčili Vaši škriatkovia. Dúfam, že ich čím skôr odvoláte, lebo budem musieť zakročiť. Nerád by som Vám ublížil, Vaše veličenstvo. Viete veľmi dobre, že si Vás nadovšetko vážim.
S poklonou vždy verný Edward Ctihodný
No nepraskli by ste od smiechu, ak by ste dostali takúto správu ? Ja som veru vybuchla smiechom. Otec hneď priletel do mojej izby, lebo si myslel, že som sa zbláznila. Otočila som sa a stále sa smejúc som naňho pozrela. „ Ahoj tati. Nevedela som, že už si doma.“ snažila som sa udržať smiech. Otec na mňa vyvalil oči a vyzeral ako keby mal práve dostať infarkt. „ Cítiš sa dobre, ocko ?“ Hodila som naňho znepokojený výraz. „Nemám zavolať sanitku ?“ pokračovala som v spleti otázok, až kým som na jeho tvári neuvidela známy úškrn. „ Tati, nie!“ zvolala som a chcela som sa zdvihnúť zo stoličky. Nestihla som to. Len čo som sa stihla špičkami dotknúť zeme, už sa na mňa vrhol a začal ma štekli. „Niééééééé !!“ kričala som pomedzi smiech.
"Otééééc!" vrieskam na plné hrdlo a snažím sa striasť ho zo seba, pretože z toľkého šteklenia mi ide prasknúť bránica a nemôžem nabrať dych. Do očí sa mi tlačia slzy smiechu a zvuk, ktorý vydávam sa už ani nedá nazvať smiechom, je to skôr taký chrapot a prosenie o zľutovanie sa.
Nakoniec to všetko prestalo, otec sa upokojil a aj mne sa to napokon podarilo. Postavil sa zo mňa a podal mi ruku, ktorú som prijala, a pomohol mi postaviť sa znovu na nohy. "Tak na čom si sa to tu tak od srdca smiala, dcérka moja?" spýta sa ma a tvári sa pritom celkom vážne. V očiach mu pritom poskakujú veselé iskričky, ktoré som vždy mala tak rada. A ešte radšej, keď naši spolu lepšie vychádzali. Ale človek s tým už asi nič nenarobí, to je proste život, no. "Napísal mi Ed, aby som stiahla svoje vojská, myslím, že pre mier medzi našimi kráľovstvami by som mala vojakov odvolať, aj keď neviem, prečo napadli jeho kráľovstvo, takže ak dovolíš, pôjdem vládnuť svojmu svetu, inak mi všetci skáču po hlave," odvetila som mu a otočila som sa váhavo ku svojmu počítaču. Nevedela som totiž, či otec ešte niečo potrebuje, alebo ho ku mne do izby privolal môj smiech. Pochopila som, že to bola tá druhá možnosť, keď kývol chápavo hlavou a dal sa na odchod. Tak som sa teda dala do odpisovania.
Moja odpoveď znela asi takto:
Vážený panovník susedného kráľovstva nachádzajúceho sa neďaleko môjho kráľovstva,
neveľmi ma potešila vaša správa o prepadnutí Vášho kráľovstva mojimi vojakmi. Netušila som o tom, že by moji stratégovia plánovali útok na Vaše kráľovstvo a už som zariadila, aby sa stiahli, práve v týchto momentoch by mali byť na spiatočnej ceste spolu so svojimi chutnými gulášikmi, ktoré si väčšinou varia na obed. Dúfam, že toto malé nedorozumenie nenaruší vzťahy v našom spojenectve a že aj naďalej budeme spoločne kooperovať. Ako úkon ospravedlnenia by som Vás rada pozvala na mierovú konferenciu do miestnej dedinskej krčmičky "U babičky", prijmete moje pozvanie?
Za Vašu skorú odpoveď ďakujem, neváhajte a kontaktujte ma aj na mojej pevnej linke, na ktorej som vždy a rada pripojená.
S pozdravom Simona Kratochvilová.
Klikla som na ikonku odoslať a bolo to. Po tejto odpovedi mi zostávali ešte štyri ďalšie od rodiny, tak som sa do nich pustila, neboli ani zďaleka také veselé, ako ten Edov, ale musela som na ne poodpisovať a potom som už nemala viac čo robiť, tak som počítač zase vypla a zvalila sa na posteli. Prevalila som sa na chrbát a zamyslene som sa zahľadela do stropu.
Nikdy by som neverila, že hľadenie do stropu môže človeka unaviť. Opak je však pravdou. Oči sa mi po chvíľke začali zatvárať. Keď som už takmer spala, začal mi veľmi hlasno hrať mobil. Poviem pravdu, prvý raz za celú moju existenciu som sa tak hrozne strhla. „Áááááá!” skríkla som inštinktívne, no hneď som sa upokojila. Vzala som do ruky mobil a zdvihla som to. „Áno ?” prehovorila som mierne unaveným tónom. „Vaše ospravedlnenie sa prijíma, veličenstvo. Už som v krčme, no vás nevidím, kde ste ?” počula som, ako sa Ed uškrnul. „Oh, prepáčte.” povedala som ospravedlňujúcim tónom a mierne som sa zasmiala. „Moje veličenstvo si muselo oddýchnuť, lebo malo dnes veľmi veľa práce. Poverí svoje slúžky, aby veličenstvo pripravila a hneď je tam.” stále som sa snažila nesmiať. „Budem čakať.” povedal ľúbezným tónom Ed a zložil. „Typické!” zasmiala som sa a vyskočila som na nohy. Vzala som si svoju šedú tašku a prehodila som si ju cez rameno. Zbehla som po schodoch do kuchyne za otcom. Stál pri šporáku a čosi tam varil. „Ale, ale kam sme sa vybrali mladá dáma ?” pribehla som k nemu a usmiala som sa. „Idem von, tatko.” oznámila som mu veselo a teraz už celkom prebudená. „A s kým ideš von ?” spýtal sa otec zvedavo, pričom zdvihol pravé obočie do udiveného výrazu. „ Hmmm...” prst som si položila na bradu a mierne som privrela oči. „ S princom Edwardom. Máme mierové konanie.” Prevrátila som očami a posadila som sa na vysokú stoličku. Snažila som sa tváriť otrávene. „Mohla by si ho potom pozvať aj na mierovú hostinu, čo ti na to ?” zamrkal na mňa otec. Niekedy mám pocit, že má Eda radšej ako mňa. „Fajn, ale neviem či to prijme.” štuchla som otca. Potom som mu dala pusu na líce a vydala som sa na odchod. „ Jo a Sim ?” povedal ešte. Neochotne som sa zastavila. „ Áno ?” pozrela som naňho. „Dávaj si pozor.” pokýva hlavou a utierajúc si ruky handrou šiel späť do kuchyne. „Jasné!” zrevala som veselo, otvorila som dvere a ešte hlasnejšie som ich za sebou zavrela.
Ten domček by naozaj potreboval rekonštrukciu. Má už 11 rokov a ešte sa nerozpadol, to je celkom zaujímavé. Konečne som v ňom a vidím Eda. Široko sa usmejem a vkročím dnu. „Vaše veličenstvo.” mierne sa ukloním a pohľadom skĺznem na Eda. „Hlboko sa ospravedlňujem za moje meškanie, no zdržali ma slúžky. Na znak mojej ľútosti vás pozývam na hostinu, ktorá sa bude konať na vašu počesť.” Vzpriamila som sa.
Pozorujem, ako sa pomaly pohľadom presúva na mňa a sleduje ja, ako rozprávam. Viem, že počúva, on vždy počúva každé moje slovo, akoby to bolo neviem ako dôležité. Niekedy aj je, ale väčšinou stvárame slovné blbosti, ale neskôr sa na tom všetkom smejeme. Ako aj na našej hre na kráľovstvá. "Vaše pozvanie sa prijíma, Kráľovná Kratochvilová, aj tak som už hladný..." zasmeje sa a ja pozorujem, ako sa mu na lícach tvoria malé jamky, ktoré som prvýkrát videla vtedy, keď sme sa spoznali. Je to také milé, až sa musím pousmiať. Usadím sa teda k nemu. "Môj ctený otecko varí čosi dobré a dovolil si vás pozvať, teda, nielen vás, ale aj mňa, akože som jeho dcéra," zasmejem sa tiež a on len pokýva hlavou a rukou si prehrabne ofinu, aby mu neliezla do očí, no tá si aj tak spraví svoje. Zatvári sa trochu zúfalo, no je to len taký moment, že ten, kto by sa naňho len tak díval, by váhal nad tým, či sa tak skutočne tváril alebo nie. Ale ja viem, že áno, na takéto rýchle zmeny som si uňho proste zvykla a navyše sme aj zohratá dvojka, poznáme sa navzájom.
"Ale najprv sa dáme na mierové posedenie pri kofole," povie a vytiahne kofolu. Tentoraz má len jedinú. Obyčajnú. Ja ho tuším zožeriem zaživa od radosti, vždy vie, čo potrebujem. Navyše, to ešte nie je všetko. Pozorne sledujem, ako ešte siaha do mikiny a vyťahuje odtiaľ dve čokoládové tyčinky. Ja ho zabijem tuším. On vždy vie, na čo má človek chuť. "Dáš si?" zamáva mi tyčinkami pred nosom a usmieva sa pritom od ucha k uchu. Načiahnem sa, ale on mi ich nechce dať. Cukne rukou do výšky a ja stratím, pri všetkej mojej "šikovnosti", rovnováhu a spadnem priamo naňho. A ani tak sa nedostanem ku svojej tyčinke, pretože ruky si schová za chrbát a tam sa akosi zo svojej polohy nemôžem dostať. "Éd!" zapištím a dožadujem sa svojej tyčinky. Na čokoláde som slušne závislá. Pritom na to ani nevyzerám, že vraj, tak to ešte nevideli to, čo nosím pod tričkom... no nevidel to ani Ed a nech. Nechcem predsa, aby mi teraz tú čokoládu odmietol dať. Ja ju potrebujem! "Daj!" snažím sa k tomu dobiť, ale nejde mi to a on sa smeje.
„Ed!” zrevem zúfalo. „Áno Sim ?” spokojne sa usmeje a posadí sa. „Okamžite mi daj tú čokoládu!” skríknem. „Nie si tak trochu závislá ?” spýta sa pobavene. „Vôbec nie” zasmejem sa , posadím sa do tureckého sedu a vystrelím ruku pred seba, čakajúc na moju čokoládu. „Veď si chcela držať diétu, nie ?” spýta sa veselo. „Čo tam po diéte.” mávnem rukou.”Čokoláda je dôležitejšia.” schuti sa zasmejem a Ed sa so smiechom tiež pridá. Smejeme sa obaja ako najatí. Po chvíľke sme sa konečne upokojili. Ed sa usmial a podal mi čokoládu. „Na, ale potom sa nesťažuj.” uškrnul sa a ja som mu čokoládu rýchlo vytrhla z ruky. „Priberieš.” Vyplazil sa a štuchol mi do ramena. „Ed, nehnevaj ma.” zatvárila som sa najprísnejšie ako som len vedela. „Budeš ako suseda Bolová,” ruku si dal v päsť a priložil si ju na ústa, aby nebolo počuť jeho prenikavý smiech. „Toto si prehnal !” zvolala som, schytila som kofolu a potriasla som ňou. Čo najrýchlejšie som ju otvorila a sledovala som, ako sa kofola leje na Eda. Chudák, nestihol ani cuknúť. „ Sííííííím!” volal zúfalo a smial sa. „Toto ti len tak neprejde, to si píš!” snažil sa odstrčiť fľašu, čo sa mu aj podarilo. Bola však veľká smola, že kofola zletela von z domčeka. „ Ajaj.” zaťala som zuby a zamrzla som. Ed si rukami vytriasol z vlasov vodu a pozrel na mňa. „ To sme tomu dali, čo ?” Hľadiac do jeho očí som prikývla. „ No,” postavil sa „ Takto na kráľovskú hostinu prísť nesmiem, však ?” Natiahol si tričko a pozrel naň. „To asi nie.” povedala som váhavo a pousmiala som sa. „ Idem sa prezliecť do vhodnejšej róby.” Povedal a vybral sa na odchod. Vo dverách sa zastavil a pozrel na mňa. „Nemysli si, že týmto to hasne. Pomsta bude sladká Sim.” Pomädlil si ruky a zmizol.
Jeho schopnosť zmiznúť tak rýchlo, ako sa vedel aj objaviť, som vždy obdivovala. Dala som sa do upratovania toho neporiadku, ktorý sme narobili pri tom, ako sme sa bláznili. Takto nám to vedelo takmer vždy ujsť. Celý čas, ako som to upratovala, som sa usmievala a ak by ma niekto bol zazrel, asi by si pomyslel, že som nejaký psychopat, ktorý plánuje nejakú vraždu. Nemám celkom jasnú predstavu o tom, čo si o mne myslia druhí, ale nikdy ma to ani nejako netrápilo. Možno, keď som bola menšia, potom som sa však naučila ignorovať niektoré svoje pocity a napokon som ich mohla celkom vyškrtnúť zo zoznamu pocitov, ktoré v živote prežívam. Napríklad taká láska. No povedzte, môže niekto ako ja niekedy prežiť lásku? Mám len jedného kamaráta a rodinu. Ak by som sa dala na incest... ale fúj! Nie som úchyl, že by som spala s niekým z rodiny. Ed je síce chalan, ale neviem, proste sme dobrí kamaráti a rozumieme si, myslím, že on ma berie rovnako. Ak by sa mu páčila nejaká fešanda a už by so mnou nechcel tráviť čas, pochopila by som ho. Myslím, že by som ho nechala ísť.
Zatrasiem hlavou a pristihnem sa pri tom, ako príliš dôkladne drhnem podlahu nasiaknutú od kofoly. Nuž čo? Tento domček si už prešiel horšími zásahmi našich nálad. Raz sme tu po sebe dokonca hádzali aj vajíčka, ale nikomu ani muk! Otec by sa strašne hneval, ak by sa dozvedel, že sme takto plytvali jednom a že to nebolo raz, fú, to by som si asi u neho žehlila riadne dlho.
Zoskočím dolu z domčeku a poľahky nájdem prázdnu fľašu od kofoly, ktorá nám spadla mimo domček. Zdvihnem ju z trávy a zaštupľujem ju vrchnákom, ktorý mi zostal vo vrecku. Vyberiem sa s ňou ku smetiaku s nápisom plasty, ktorý sa nachádza neďaleko nášho kráľovstva na strome, a zahodím ju doň. Potom si to zamierim do vnútra nášho domu. Zájdem do izby a prezlečiem sa do šiat. Čierno biele, ktoré majú mašu sťahujúcu v páse, tú si uviažem a ešte sa k tomu primerane obujem, baleríny. Občas si človek proste musí dopriať. Kým sa obliekam, počujem ocka v kuchyni pospevovať si nejakú hitovku, ktorá teraz často hráva v rádiách. Fuh, tie ja nepočúvam.
Zleziem dolu do kuchyne a obzriem sa okolo seba. "Môžem ti nejako pomôcť?" spýtam sa ho a usmejem sa, aby som dala najavo svoju ochotu spolupracovať. Sledujem, ako si počína pri šporáku a pristúpim k nemu. Pozrie sa jedným očkom na mňa a zvýskne: "Páni, pre koho si sa tak vyfintila Simi?" Zavrtím sa na mieste a cítim, ako mi červenejú líca. "Pre nikoho, je mi len teplo, tak som si dala šaty. Okrem toho, čo som mala byť mokrá od kofoly? S Edom sme sa bláznili hore a vyliala sa." zatvárim sa skrúšene. "On sa musel ísť prezliecť.." doplním ešte. Chvíľu ma pozoruje skúmavým pohľadom, potom kývne a opäť sa pustí do práce. A ja spolu s ním.
Všetko je hotové. Stôl pripravený, príbor tiež, upratané nikde ani smietka. Jediné, čo chýba, je Ed. Otec mierne nervózne pozrie na hodinky. „Už je sedem, kde je tak dlho?“ skĺzne pohľadom na moju maličkosť. Len mávnem rukou. „ Veď poznáš Eda, motá sa dlhšie ako ženská.“ precedím a zasmejem sa. Otec však ďalej nervózne dupká noho. „Tati?“ pozriem naňho ako na blázna. „Áno ?“ vyvalí na mňa tie jeho hnedé oči a zatvári sa ako kapor. „Keď príde Ed, pôjdem otvoriť.“ takmer som ani nestihla dokončiť vetu a už zazvonil zvonček. Otec bleskovo vyskočil na nohy a zároveň s ním so vyskočila aj ja. „Nie!“ zasmiala som sa, znovu predpovedajúc otcove myšlienky. „Ale áno, Sim !“ tiež sa zasmial a rozbehol sa ku vchodovým dverám. Nasledovala som ho. Milujem, keď s otcom takto blbneme. Vždy, keď vieme, že má prísť nejaká návšteva, dávame si preteky. Je to celkom dosť veľká sranda. Hlavne vtedy, keď sa otec pošmykne a spadne na zem. Viem, že to nie je pekné, ale vždy sa na ňom smejem. Otec pritom hromží na celý svet.
Dnes som bola šikovnejšia ako otec. Konečne! Nestáva sa často, že by som ho predbehla, ale dnes som mala jednoducho šťastný deň. Možno to bude tým, že som ho celý strávila striedavo s Edom a ockom. Otvorila som dvere. „No teda !“ obzeral si ma Ed. „Nevedel som, že máš dnes rande, Sim. Mohla si mi to povedať, neprišiel by som.“ Spoza ofiny bolo vidieť, ako mu veselo hrajú očká. Zase a znovu si zo mňa robí dobrý deň. „Ty si trdlo.“ Schuti som sa zasmiala. „Aj tebe to celkom pristane, Ed.“ Pousmiala som sa a všimla som si čosi zvláštne. Košeľu, ktorú mal na sebe, som ešte nevidela. „ Zdá sa mi to, alebo máš naozaj novú košeľu ?“ spýtala som sa prekvapene.“ Je nova, Simi.“ Nahodil jeho typický krivý úsmev. „Aj ideš dnu, alebo tam budeš stáť celú noc ?“ Otvorila som dvere trochu viac, aby mohol vstúpiť dnu. „Tak teda idem.“ Povedal a vstúpil do úzkej chodby. „Pane, ste v poriadku ?“ spýtal sa vydesene môjho otca, keď ho videl ležať na zemi. „ Som OK.“ Odpovedal otec mierne priduseným hlasom. „ Jedna nula pre mňa, tati.“ Vyplazila som sa a dala som mu pusu na líce.
Sediac pri stole a pochutnávajúc si na dobrej hostine, ktorú s mojou pomocou pripravil môj ocko, sme sa rozprávali. Preberali sme rôzne témy. Od záhady cez motorovo píly až po najnovšie knižky. Takéto večery milujem, no lepšie sú ešte tie, keď sa otcovi nepodarí večer. V tom prípade prichádza plán B. Je to buď čína alebo pizza plus, a že je to veľké plus, pozrieme si nejaký super film. Či už akčný alebo horor. Musím sa priznať, nepatrím zrovna k tej skupine dievčat, ktoré sledujú každú romantickú komédiu, sú zamilované do toho najkrajšieho speváka a odpadávajú na námestiach, ak stretnú nejakú známu osobnosť.
Ale späť k veci. Keď sme sa už dosýta najedli, rozhodli sme sa, že oblečenie, ktoré máme na sebe, nie je zrovna vhodné na trávenie nikým nerušeného večera. Otec vzal Eda so sebou a požičal mu svoje staré tepláky a tričko. Keďže sú obaja atletickej postavy, nebol problém s oblečením. Ja som vybehla na poschodie do moje izby a obliekla som si svoje obľúbené čierne šortky, tielko a na to vyťahané sivé tričko s nápisom a znakom peace. Potom som zbehla späť do obývačky a posadila som sa na gauč. Z oboch strán na mňa zrazu dopadá tieň. Pozriem okolo seba, aby som zistila, čo to spôsobuje. Pri pohľade doprava uvidím otcovu tvár. Len sa usmejem a potrasiem mu nosom presne tak, ako to robia malé deti v škôlke. Potom sa otočí doľava a uškrniem sa na Eda, ktorý spoza chrbta vyberie DVD-čka. „ Tak, čo to bude?“ spýta sa ma a ja sa ako vždy zamyslím. „Mohol by to byť horor.“ Odpoviem a Ed odloží zopár DVD- čiek na stôl. „ A mohlo by to byť v novokúpenom dome.“ Pokračovala som a tvárila som sa ako vizionár. Ed zopakoval úkon a odložil ďalšie DVD-čka. Takto to chvíľu pokračovalo, až kým nezostalo len posledné DVD.
Po úspešnom výbere filmu sa ja spolu s otcom usadíme na gauči a počkáme, kým Ed pripraví všetko potrebné, spomeniem si, že nie je dobré, aby sme pozerali film len tak nasucho a bez jedla, tak sa odoberiem do kuchyne, kde sa dám do prípravy popkornu s plechovkou coca-colou pre všetkých troch. Papierový sáčok s popkornom vložím do mikrovlnky a nastavím vhodný čas. Medzitým, ako sa kukurica v sáčku vypuká, vytiahnem z chladničky kolu a uložím ju na tácku k ešte prázdnej miske na popkorn.
Keď už mám všetko pripravené a som s tým spokojná, zoberiem to všetko na tácke do obývačky. Hneď ako vojdem dnu, všimnem si, že rolety sú zastreté a na stole sú len sviečky, ktorých plamienky slabo osvetľujú miestnosť. Zdá sa, že sa snažia o desivú atmosféru, ale videla som už aj horšie. Položím preto tácku na kúsok voľného miesta na stole a obom im podám kolu. Svoju si vezmem nakoniec a usadím sa k nim. "Môžeme začať," poviem a pozriem sa vyzývavým pohľadom na Eda, ktorý sa tomu len uškrnie a spustí film. Zapozeráme sa do úvodných titulkov, ktoré bežia do rytmu akejsi hudby.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára