1. kapitola
Len
pre pochopenie : Žltou farbou písala príbeh So, zelenou
farbou ja (Ter)
Nie
je jednoduché mať 17 a už vôbec nie je jednoduché študovať na
škole, kde ste len tou osobou, ktorá sa stane viditeľnou len
vtedy, ak niečo potrebujete. A práve to sa mi
deje. Moji spolužiaci ma poznajú len počas písomiek a ostatné
dni školského roka som pre nich akoby len vzduch. Obchádzajú ma a
občas sa ani neunúvajú otvoriť svoje vráta natoľko, aby ma
pozdravili. No čo? Zvykla som si. Život na strednej škole
je náročný. Obzvlášť vtedy, ak sa vám ešte aj rozvádzajú
rodičia. Nemôžem za to, že matka si našla akéhosi amíga a mňa
s otcom opustila. Nemôžem však ani za to, že
po všetkých hádkach našich, ktoré som si prežila a neboli
príliš málo situácií, keď som sa stala objektom ich agresie,
som sa uzavrela do seba. Z dieťaťa sa predsa nemôže stať
plnohodnotný človek, ak má takmer denne doma krik. No neučím sa
zle. Učím sa totiž najlepšie z triedy. Možno práve preto
som tak nezaujímavá pre ostatné osoby. Až na jednu. Volá sa Ed a
poznám ho už celú večnosť. Je to taký ten kamarát na celý
život. Spomína na to, ako sme sa spoznali.
sedela som, koniec - koncov, ako vždy bokom od ostatných na
ihrisku, kde sa oni hrali jeden z tých otravných skupinových
športov - futbal. Kým sa oni hrali, ja som sedela sama na lavičke
s mojou jedinou najlepšou kamarátkou - knihou. V tom na mňa padol
akýsi tieň. Najprv som si myslela, že len zašlo slnko, no z omylu
ma vyviedol čísi hlas: " Prečo sa k nim nikdy nepripojíš ?"
Strhla som sa a zdvihla som hlavu. zrazu som zablúdila v
gaštanovohnedých očiach, ktoré sa na mňa upierali. "Neviem.."
zahabkala som. "Nebaví ma to ." upresnila som svoju
výpoveď a nadýchla som sa, aby môj mozog a pľúca získali aspoň
trochu vzduchu. Cítila som, ako ma pozoruje
svojim pohľadom, Nebol to ten typický pohľad, akým na mňa
zvyčajne hľadeli ostatní. Sadol si na kraj lavičky, takmer
nesedel, lež drepel, pretože celú lavičku som zabrala ja.
Posunula som sa teda, aby mal viac miesta. Takto sme sedeli obaja na
polke lavičky. Bolo ticho a ja som sa neodvážila pozrieť sa
naňho. "A aké knižky rada čítaš ? " spýtal sa ma
napokon a ja som sa musela zamyslieť. "Ehm ? "
takmer som skríkla, no ovládla som sa. "Krimi a romány."
nahodila som úsmev a pozrela do strany. Pamätám si, že mi líca
horeli ako paprika. Nebola som zvyknutá, že sa so mnou niekto
normálne zhovára. Z Eda som však cítila niečo iné. Kamarátske
a milé. Nebol ako ostatné deti. "Zaujímavé,
ja rád čítam horory, no zatiaľ som prečítal asi len päť
takých knižiek." pousmial sa a videla som, ako sa mu na lícach
vytvorili jamky. No a v tento deň sme sa rozprávali nielen o
knihách, ale aj o mnohom inom, ale asi by som to nemala
prezrádzať... alebo áno ?
Radšej
poďme späť do reality. Začula som tak známy zvuk zvončeka a
rozbehla som sa k dverám. keď som ich otvorila, už tam stál
vysmiaty Ed. "Prepadli ťa škriatkovia ? " Uškrnul sa.
Pravdepodobne narážal na moje staré dotrhané
nohavice, ktoré som mal na sebe. zasmiala som sa. " Bolo ich
asi sto, jednoznačná prevaha." chytila som sa jeho hry. takto
sme sa večne doťahovali. "A neublížili ti veľmi ? "
Ed nahodil psie oči a snažil sa zadržať smiech. "Hmm."
zatvárila som sa prehnane zamyslene a sklonila som hlavu. Rukami so
si začala nohavice naťahovať. " Ani veľmi nie."
pokrčila som ramenami. "Si si tým celkom
istá ? " spýtal sa s hranými obavami. Vždy som vedela kedy
to len hrá a kedy nie. Teraz to však len hral. Pozrela som sa znovu
naňho. rukou si prehrabol svoje husté tmavé vlasy. Jeho ofina mu
padla do čela a zakryla mu pohľad. "Smiem ťa pozvať na
kofolu ? " spýtal sa a vystrúhal akýsi komediantský
pukerlík, ktorý mal naznačovať úctihodný úkon zo stredoveku.
"No." zamslene som sa pozerala spť na tepláky. "Veľmi
rada, vážený pane, ale najskôr a s vašim dovolením pôjdem
prezlecť." uklonila som sa. "Počkám
tu na vás, ctená princezná z rodu nevychovaných škriatkov."
povedal pričom sa už naplno smial. Ešte som sledovala, ako
zamieril dolu po schodoch vedúcich od nášho domu. Potom si to
zamieril odzadu za dom. Vždy tam na mňa čakával v našom tajnom
drevenom bunkri, ktorý sme si deksi vstavali spoločnými silami na
strome. Zavrela som dvere a bežala hore do svojej izby, aby som sa
urýchlene prezliekla. Rýchlo som otovrila dvere na šatníku
a zhrozila som sa. Mala by som vážne uvažovať o uprataní vecí v
ňom. Vrhla som sa do hľadania vhodného oblečenia. Roztrhané
jeany, čierne tričko s akýmsi nápisom a čierne číňany.
" Nie je to síce hodné princeznej, ale čo už." zasmiala som
sa, keď som už bola v domčeku pri Edovi. Premeral
si ma skúmavým pohľadom a uznanlivo prikývol.
"
Gotická kráľovná." zvolal zrazu a okamžite vybuchol do
smiechu. Nechápavo som ho pozorovala, kým sa neupokojil. "Čo
je ?" spýtala som sa a on len zakrútil hlavou a predýchaval
svoj smiech. "Ed!" zapišťala som. "Čo
?" zdvihol obočie a uprene na mňa hľadel nevinným, no stále
mimoriadne pobaveným výrazom. Čakajúc na odpoveď som skrížila
ruky. "Nič, len mi to prišlo vtipné,"
v očiach mu poskalovali veselé iskričky a ja som mala pocit, že
ma roztrhá. Jeho odpoveď pre mňa nebola vsvetlením. "EDO!"
zvolala som s hranou zlosťou. "Áno madam ?"
zaplavil ho opäť záchvat smiechu. Neudržala som sa a začala som
sa smiať aj ja. Keďže som mimoriadne "šikovná" spadla
som na zadok. "Super!" zvolala som. A
on sa ako na povel začal smiať ešte viac. "Šikula,"
povedal so smiechom. Šúchajúc ubolený zadok som sa naňho urazene
pozrela. " Mohol by si prejaviť aspoň trochu súcitu."
prehodila som a posadila som sa do tureckého sedu. Rukou som si
prehrabla vlasy, lebo pri páde mi spadli rovno do očí. Potom som
sa vyrovnala a ruky som si položila na kolená. Stále som hádzala
na Eda urazený pohľad. Podarilo sa mu
upokojiť sa a ospravedlňujúcom sa na mňa pozrel. "Takže,
zavri oči." povedal."Ehm ? " obočie mi
vyletelo až kamsi nad hlavu, no počúvala som ho. Počula
som akýsi šramot a potom pokyn na znovu otvorenie očí. Spravila
som tak a uprostred nás stál malý drevený stolík, na ktorom boli
dve fľaše kofoli. Jedna klasická a druhá citrusová. Mňam, obe
milujem! "Ktorú si dáš ?"spátal sa ma.
"Klasická!" vyhŕkla som rýchlo a zatlieskala som.
" Milujem ťa Ed!" zvolala som ešte radostnejšie. "Aj
ja teba." zasmial sa a nalial mi citrusovú a sebe tiež keďže
už bola otvorená. Usmieval sa pri tom od ucha k uchu
To je krásné ;) . Doufám, že bude pokračování :) . A So vyřiď, že jste odvedli super práci :) . Tom ;)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem (e) :)
OdstrániťHej, veľmi pekne ďakujeme :)
OdpovedaťOdstrániťNení za co děkovat :) . Máte talent obě dvě ;) .
OdpovedaťOdstrániť