štvrtok 20. júna 2013

Zostaň na slnečnej strane života - 1. Kapitola


1. kapitola 





Len pre pochopenie :  Žltou farbou písala príbeh So, zelenou farbou ja (Ter)


Nie je jednoduché mať 17 a už vôbec nie je jednoduché študovať na škole, kde ste len tou osobou, ktorá sa stane viditeľnou len vtedy, ak niečo potrebujete. A práve to sa mi deje. Moji spolužiaci ma poznajú len počas písomiek a ostatné dni školského roka som pre nich akoby len vzduch. Obchádzajú ma a občas sa ani neunúvajú otvoriť svoje vráta natoľko, aby ma pozdravili. No čo? Zvykla som si. Život na strednej škole je náročný. Obzvlášť vtedy, ak sa vám ešte aj rozvádzajú rodičia. Nemôžem za to, že matka si našla akéhosi amíga a mňa s otcom opustila. Nemôžem však ani za to, že po všetkých hádkach našich, ktoré som si prežila a neboli príliš málo situácií, keď som sa stala objektom ich agresie, som sa uzavrela do seba. Z dieťaťa sa predsa nemôže stať plnohodnotný človek, ak má takmer denne doma krik. No neučím sa zle. Učím sa totiž najlepšie z triedy. Možno práve preto som tak nezaujímavá pre ostatné osoby. Až na jednu. Volá sa Ed a poznám ho už celú večnosť. Je to taký ten kamarát na celý život. Spomína na to, ako sme sa spoznali. sedela som, koniec -  koncov, ako vždy bokom od ostatných na ihrisku, kde sa oni hrali jeden z tých otravných skupinových športov - futbal. Kým sa oni hrali, ja som sedela sama na lavičke s mojou jedinou najlepšou kamarátkou - knihou. V tom na mňa padol akýsi tieň. Najprv som si myslela, že len zašlo slnko, no z omylu ma vyviedol čísi hlas: " Prečo sa k nim nikdy nepripojíš ?" Strhla som sa a zdvihla som hlavu. zrazu som zablúdila v gaštanovohnedých očiach, ktoré sa na mňa upierali. "Neviem.." zahabkala som. "Nebaví ma to ." upresnila som svoju výpoveď a nadýchla som sa, aby môj mozog a pľúca získali aspoň trochu vzduchu. Cítila som, ako ma pozoruje svojim pohľadom, Nebol to ten typický pohľad, akým na mňa zvyčajne hľadeli ostatní. Sadol si na kraj lavičky, takmer nesedel, lež drepel, pretože celú lavičku som zabrala ja. Posunula som sa teda, aby mal viac miesta. Takto sme sedeli obaja na polke lavičky. Bolo ticho a ja som sa neodvážila pozrieť sa naňho. "A aké knižky rada čítaš ? " spýtal sa ma napokon a ja som sa musela zamyslieť. "Ehm ? " takmer som skríkla, no ovládla som sa. "Krimi a romány." nahodila som úsmev a pozrela do strany. Pamätám si, že mi líca horeli ako paprika. Nebola som zvyknutá, že sa so mnou niekto normálne zhovára. Z Eda som však cítila niečo iné. Kamarátske a milé. Nebol ako ostatné deti. "Zaujímavé, ja rád čítam horory, no zatiaľ som prečítal asi len päť takých knižiek." pousmial sa a videla som, ako sa mu na lícach vytvorili jamky. No a v tento deň sme sa rozprávali nielen o knihách, ale aj o mnohom inom, ale asi by som to nemala prezrádzať... alebo áno ?

Radšej poďme späť do reality. Začula som tak známy zvuk zvončeka a rozbehla som sa k dverám. keď som ich otvorila, už tam stál vysmiaty Ed. "Prepadli ťa škriatkovia ? " Uškrnul sa. Pravdepodobne narážal na moje staré dotrhané nohavice, ktoré som mal na sebe. zasmiala som sa. " Bolo ich asi sto, jednoznačná prevaha." chytila som sa jeho hry. takto sme sa večne doťahovali. "A neublížili ti veľmi ? " Ed nahodil psie oči a snažil sa zadržať smiech. "Hmm." zatvárila som sa prehnane zamyslene a sklonila som hlavu. Rukami so si začala nohavice naťahovať. " Ani veľmi nie." pokrčila som ramenami. "Si si tým celkom istá ? " spýtal sa s hranými obavami. Vždy som vedela kedy to len hrá a kedy nie. Teraz to však len hral. Pozrela som sa znovu naňho. rukou si prehrabol svoje husté tmavé vlasy. Jeho ofina mu padla do čela a zakryla mu pohľad. "Smiem ťa pozvať na kofolu ? " spýtal sa a vystrúhal akýsi komediantský pukerlík, ktorý mal naznačovať úctihodný úkon zo stredoveku. "No." zamslene som sa pozerala spť na tepláky. "Veľmi rada, vážený pane, ale najskôr a s vašim dovolením pôjdem prezlecť." uklonila som sa. "Počkám tu na vás, ctená princezná z rodu nevychovaných škriatkov." povedal pričom sa už naplno smial. Ešte som sledovala, ako zamieril dolu po schodoch vedúcich od nášho domu. Potom si to zamieril odzadu za dom. Vždy tam na mňa čakával v našom tajnom drevenom bunkri, ktorý sme si deksi vstavali spoločnými silami na strome. Zavrela som dvere a bežala hore do svojej izby, aby som sa urýchlene prezliekla. Rýchlo som otovrila dvere na šatníku a zhrozila som sa. Mala by som vážne uvažovať o uprataní vecí v ňom. Vrhla som sa do hľadania vhodného oblečenia. Roztrhané jeany, čierne tričko s akýmsi nápisom a čierne číňany.
" Nie je to síce hodné princeznej, ale čo už." zasmiala som sa, keď som už bola v domčeku pri Edovi. Premeral si ma skúmavým pohľadom a uznanlivo prikývol. 
" Gotická kráľovná." zvolal zrazu a okamžite vybuchol do smiechu. Nechápavo som ho pozorovala, kým sa neupokojil. "Čo je ?" spýtala som sa a on len zakrútil hlavou a predýchaval svoj smiech.  "Ed!" zapišťala som. "Čo ?" zdvihol obočie a uprene na mňa hľadel nevinným, no stále mimoriadne pobaveným výrazom. Čakajúc na odpoveď som skrížila ruky. "Nič, len mi to prišlo vtipné," v očiach mu poskalovali veselé iskričky a ja som mala pocit, že ma roztrhá. Jeho odpoveď pre mňa nebola vsvetlením. "EDO!" zvolala som s hranou zlosťou. "Áno madam ?" zaplavil ho opäť záchvat smiechu. Neudržala som sa a začala som sa smiať aj ja. Keďže som mimoriadne "šikovná" spadla som na zadok. "Super!" zvolala som. A on sa ako na povel začal smiať ešte viac. "Šikula," povedal so smiechom. Šúchajúc ubolený zadok som sa naňho urazene pozrela. " Mohol by si prejaviť aspoň trochu súcitu." prehodila som a posadila som sa do tureckého sedu. Rukou som si prehrabla vlasy, lebo pri páde mi spadli rovno do očí. Potom som sa vyrovnala a ruky som si položila na kolená. Stále som hádzala na Eda urazený pohľad. Podarilo sa mu upokojiť sa a ospravedlňujúcom sa na mňa pozrel. "Takže, zavri oči." povedal."Ehm ? " obočie mi vyletelo až kamsi nad hlavu, no počúvala som ho. Počula som akýsi šramot a potom pokyn na znovu otvorenie očí. Spravila som tak a uprostred nás stál malý drevený stolík, na ktorom boli dve fľaše kofoli. Jedna klasická a druhá citrusová. Mňam, obe milujem! "Ktorú si dáš ?"spátal sa ma.  "Klasická!" vyhŕkla som rýchlo a zatlieskala som. " Milujem ťa Ed!" zvolala som ešte radostnejšie. "Aj ja teba." zasmial sa a nalial mi citrusovú a sebe tiež keďže už bola otvorená. Usmieval sa pri tom od ucha k uchu



4 komentáre:

  1. To je krásné ;) . Doufám, že bude pokračování :) . A So vyřiď, že jste odvedli super práci :) . Tom ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Hej, veľmi pekne ďakujeme :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Není za co děkovat :) . Máte talent obě dvě ;) .

    OdpovedaťOdstrániť