Mafian - 1. Kapitola

1. Kapitola

Ako každé iné ráno sa strhol z toho nepríjemného sna celý spotený. Rukami si okamžite pretrel oči, aby sa uistil, že sa mu to len zdalo. Obzrel sa unavene po izbe, no nič neobvyklé tam nevidel. Spustil nohy na podlahu a sťažka vstal. Ešte uťahaným krokom zamieril do kúpelne a zastal pri umývadle. Jemne otočil kohútikom a začal do dlaní naberať chladnú vodu, ktorú si zúrivo vrhal na tvár. Keď dostatočne ochladil oči, zastavil prúd vody a ruky oprel o umývadlo. Zahľadel sa na odraz svojej tváre v zrkadle a zatváril sa znechutene pri pohľade na jazvu. Pravou rukou si prehrabol tmavé vlasy a pobral sa späť do izby. Otvoril skriňu a chvíľu len nemo sledoval množstvo tmavého oblečenia. Potom sa rukou načiahol po čiernej košeli a nohaviciach. Rýchlo vkĺzol do odevu, no chýbalo ešte sako. Vzal teda jedno z množstva tmavých a obliekol si ho. Obul si topánky a hodil na seba kabát. Dvere dôkladne zamkol a vydal sa po schodoch na ulicu. Pri nasávaní čerstvého vzduchu si nemohol odpustiť jeho obľúbenú dávku nikotínu v podobe cigarety a vybral sa do toho odporného sveta.

Ako obyčajne otvoril dvere toho podradného baru, pričom ho ovalil zápach cigariet a rozliateho alkoholu. Zabuchol za sebou, aby zahnal chlad vetra. Ráznym, preňho typický, krokom a s kamenným výrazom zamieril k barovému pultu. Cestou mávol pár známym alebo pokýval hlavou na pozdrav. Zastal pri bare a oprel oň lakte. Chvíľu očami sledoval vystavené kúsky alkoholu, kým ho niekto nevyrušil.

Bol to Sandy, majiteľ podniku a barman, ktorý mal kontakty na tých najlepších miestach. Svoje meno nenávidel a práve preto od ľudí vyžadoval, aby ho oslovovali San. Bol to muž mohutnej postavy a pevnej vôle. Vždy s pevne stanovenými cieľmi. No práve preto, že nemal veľmi zaužívané hygienické návyky, podpísalo sa to na jeho vzhľade. Oči boli len malými škárkami na tukom pokrytej tvári. Pod nápadne veľkým nosom mal fúzy a líca mu pokrývalo drobné strnisko. Vždy nosil špinou posiate tielko, košeľu a na hlave mu stál klobúk, spod ktorého mu vždy vytŕčali tmavé vlasy.

„Ako vždy ?“ spýtal sa Sandy. Tony len nemo prikývol.

„Dlho si sa tu neukázal.“ skonštatoval San pri nalievaní a uprene sledoval Tonyho ako keby sa snažil vyčítať jeho myšlienky. Podal mu pohár s whisky, ktorý si Tony okamžite pritiahol k sebe a skrývajúc sa za tmavé okuliare, zdvihol zrak k Sanovi.

„Viem.“ podotkol napokon a hrkol do seba obsah poháru.

„Ehm“ odkašľal si San mierne nervózne.“ Potrebujem tvoju pomoc.“ dôverne sa k nemu naklonil a hovoril takmer šeptom, pričom si oprel paže o pult. Tony si rýchlim pohybom ľavej ruky strhol okuliare a skryl ich do vrecka kabáta. V pravej ruke ešte stále zvieral pohár s whisky a upriamil pohľad na Sana. Znovu si prilial do pohára a zdvihol zrak.

„Vieš dobre, že nič nerobím zadarmo.“ Nahodil posmešno-pohŕdavý výraz a uškrnul sa. Potom opäť odmenil hrdlo tou vzácnou tekutinou, zvraštil tvár a pohárom silno udrel do pultu. Sandy nahodil chápavý výraz.

„ Viem,“ prikývol.“ale pochop, ide mi o život Tony. Po krku mi ide Molierova banda.“ dodal a zbledol strachom pričom ťažko preglgol.

„ Molier ?“ zopakoval a spozornel. „San....“ začal, no Sandy ho prerušil.

„ Ale no tak, Tony, ešte stále sa ťa to drží.“Potočil neveriacky hlavou a sledoval ho.

„Nič sa ma nedrží!“ Zvolal nahnevane a pozrel na Sana. „ Čo konkrétne potrebuješ ?“ Spýtal sa rozzúreným tónom a prebodol ho pohľadom.

„Prachy.“ Povedal chladne a čakal na odpoveď.

„Aké prachy ? Veď ich máš dosť, nerob si zo mňa srandu San, naozaj na to nemám náladu.“ Mávol rukou a zapálil si cigaretu.

San sa začal smiať až ho pod chvíľou dusilo. Keď sa konečne upokojil, pozrel späť na miesto, kde sedel Tony. To už však bolo prázdne. Tony odišiel do neúprosného sveta skrytého za dverami baru.

Ulica na pokraji mesta. Prázdna a pokojná. Zo stromov jemne dosadajú listy na chladom pokrytý chodník. Slnko mierne zohrieva okolitú krajinu, no musí neúprosne bojovať s nepríjemnými mračnami. Občas prehráva, inokedy víťazoslávne hľadí na svet. Jemný vietor sa pohráva so zvyškami bojovníkov na stromoch, no pod chvíľou neúprosne zaútočí na každého, kto sa mu odváži postaviť do cesty. Na pravej strane ulice vidno nižší múr, za ktorým jemne tancujú vlny smrteľnej vody. Tráva, ktorá sa za ním nachádza, už dávno stratila prirodzene zelenú farbu. Domy smutne stoja jeden vedľa druhého a čakajú na teplý dotyk lúčov. Pod chvíľou preletí po ceste nedočkavé auto alebo pobláznený cyklista.

Ruky si zastrčil hlboko do vreciek kabátu a sklonil hlavu, aby zabránil útoku vetra na jeho tvár. Kráčal tou pokojnou jesennou ulicou celkom sám, len občas ho vyrušil pohyb padajúceho lístia či starenka na prechádzke s jej štvornohým miláčikom. Vtedy od zlosti mierne zaťal zuby a pomyslel na minulosť, ba aj na budúcnosť. Na čas, ktorý mohol mať a stratil ho. Na krásu staroby, na samotný život. Pri tých myšlienkach tuhšie zaťal päste a pridal do kroku. Zastavil sa až pri prechode k vode. Prešiel cezeň a ocitol sa na ním tak milovanom mieste. Posadil sa na chladnú skalu a zapálil si cigaretu. Nasával tú nikotínovú drogu, spokojne vydychujúc omamný dym. To bolo jediné miesto, kde bol šťastný, kde mohol byť sám sebou, kde bol bežným človekom.

Ani si neuvedomoval ako dlho sedel na tom mieste a koľko času stratil uvažovaním o tom, aké to mohlo byť, keby nepodvádzal. Aký by bol život krásny, ak by neurobil pár hlúpych rozhodnutí. A predsa sa mu zdal ten moment čarovný. Presedel na tej skale celé hodiny hladiac na hladinu nepokojnej vody. Už bola takmer úplná tma, keď sa konečne rozhodol vrátiť do tej časom zabudnutej schránky, ktorú normálni ľudia nazývajú domovom. Vstal a začal kráčať v ústrety neúprostnemu svetu nočnej ulice, z ktorej ešte pred pár hodinami sálal pokoj. Ruky opäť zabodol do tepla vreciek kabátu a sklonil hlavu aby ho nechladil dych neúprosného vetra.