Bolesť

BOLESŤ

Toto nie je článok, ale len ukážka, čo ma napadla pri jednej piesni.

V hrudi cítim obrovskú priepasť a neskutočnú bolesť. Ruka akejsi osoby mi vyrýva do srdca čiesi meno. Zdvihnem hlavu a uvidím jeho tvár. Krátko zalapám po dychu, lebo osoba, ktorá predo mnou teraz stojí, je živá, aj keď ja ju poznám len z fotografii. Keď sa mi konečne podarí nadýchnuť, spýtam sa: "Prečo?" Odpovede sa však nedočkám. Po chvíľke mizne osoba v tme a ja sa zvíjam v bolesti na zemi tmavej miestnosti. Po lícach mi stekajú, ako vodopád, chladné slzy. Posledné nadýchnutie, posledný bolestný vzlyk a všetko sa rozplynie v nekonečnej tme. Ležím tam celkom nehybná a neskutočne unavená. No bolesť, strach, smútok a sklamanie to všetko je preč. Neuveriteľná bolesť v hrudi úplne zmizne a zostala z nej len obrovská priehlbina. Necítim už absolútne nič, len prázdno, ktoré je okolo mňa , ba aj vo mne . Všetky city sa stratili spolu s bolesťou. Rukou sa chytím na mieste, kde je obvykle srdce. To moje tam nie je. Vyberiem odtiaľ len lístok, na ktorom je napísané slovo: "Prepáč". Roztrasú sa mi ruky a všetka bolesť sa znovu vráti, no teraz udrie oveľa silnejšia. V diaľke vidím matnú postavu, ktorá sa vo chvíľke nakláňa nado mnou. Je to opäť on. Opatrne vracia moje srdce na jeho miesto. Keď znovu uvidím jeho tvár, jeho oči a ruku, ktorá mi do hrude vkladá srdce, musím opäť zalapať po dychu. Pozrie priam do mojich, plačom unavených, očí a šepne: "Prepáč". Opatrne zavrie moju hruď a srdce opäť začína biť. Cítim, ako mi do žíl pumpuje horúca krv a príjemné teplo ma hreje na chladom premožených končatinách. V hlave mi začne dunieť a mne sa opäť do očí vtisnú slzy. Tentokrát to však nieje kvôli osobe, ktorá mi vrátila srdce. Je to pre to dunenie, ktoré mi prinavracá všetky spomienky. Znovu započujem svoj zúfalý vzlyk, ako sa ozýva v nekonečnej temnote tejto miestnosti. Srdce mi silno udiera do hrude a ja mám pocit, že tie údery mi polámu všetky rebrá. Zrazu sa ocitnem v kohosi náručí a smerujeme k východu. Moje telo je slabé a mám pocit, ako keby zo mňa vysali všetok život. Rukou sa pokúsim zakryť tvár pred svetlom, ktoré ma oslepuje. Som však príliš slabá a svetlo je čím ďalej, tým silnejšie a jasnejšie. Oči teda zavriem a nebránim sa ani osobe, ktorá ma nesie. Nechám vietor, aby sa pohrával s mojimi vlasmi. Osoba ma položí na zem a ja začne zhlboka nasávať čerstvý vzduch. Pomaly otvorím oči, do ktorých sa mi vtisnú slzy. Sedí tam on a hladí moje neupravené vlasy. Rukou zablúdim na miesto, kde je srdce a na pokožke pocítim dlhý pás, ktorý znamená jediné - jazvu. Rýchlo dám ruku z hrude preč a znovu zopakujem svoju otázku: " Prečo?" Na odpoveď tentokrát nemusím dlho čakať. " Pretože ťa milujem!" Povie a začnú sa mu lesknúť oči. Neovládnem sa, naberiem všetku silu, čo vo mne zostala a posadím sa neuveriteľne rýchlo. Rukami ho silno objímem a on ma pevne drží v náručí ako otec svoju malú dcérku. Započujem tlkot svojho srdca a spokojne sa usmejem. Viem, že už mi nikdy neublíži. Z jasného neba začnú padať drobné kvapky ako keby symbolizovali nový začiatok. Môj život sa v tom bolestnom utrpení celkom zmenil. Teraz už viem, že tu mám osobu, ktorá ma nikdy nezradí. Sedíme uprostred ničoho, kvapky jemne padajú na naše vlasy a oblečenie, no nepohneme sa ani o milimeter. Čas sa zastavil a s ním aj všetko zlé, čo sa stalo. Na konci toho všetkého vidím svetlú budúcnosť .