3. kapitola
Nemusia
byť všetky dni krásne a ani veselé. Musí prísť chvíľa, kedy
človeku z oka vypadne slza a je nešťastný. Poznám také chvíle
veľmi dobre a taktiež viem, že sú nepríjemné. Viem im čeliť
už celkom dobre a preto som na seba v takej smutnejšej chvíľke
hrdá. Neviem sa však pozerať na utrpenie druhej osoby. Už
obzvlášť nie, keď ide o Eda. A teraz sa dostávam ku koreňu
veci. Ed ochorel. Čo bez neho budem teraz robiť ?
Sedím
na posteli a bezcieľne hľadím na monitor notebooku. Pomalým
pohybom myšky zapnem e-mai a nahliadnem na nové správy. Keď medzi
nimi nájdem správu od temnýsmejo@smejsa.sk div nevyletím od
radosti z kože. Rýchlo správu otvorím a začnem čítať.
Zdravím
!
Vaše
veličenstvo, nesmierne ma mrzí myšlienka na to, že Vás v tieto
dni nemôžem navštíviť. S pokorou sa za to ospravedlňujem a
sľubujem, že môj kočiar zastane pred vašim kráľovstvom hneď
ako to bude možné. Dúfam, že Vám moji sluhovia odovzdajú môj
dar pre Vás. Myslím tým čarovný nápoj, zvaný kofola.
Hlboko
sa klaniam, aby ste mi odpustili to, že sa nezúčastním sledovania
rytierskeho boju na vašom kráľovskom dvore.
S
pozdravom Edward
Ctihodný
Naozaj
je neuveriteľné, aký úžasný dar Ed má. Len škoda, že sa
okrem písania mailov nevenuje aj písaniu poviedok. Podľa mňa by
celkom iste mohol napísať aj nejakú knihu. Je to veľmi šikovný
mladý muž. Teda aspoň tak to vravieva môj otec.
„Sim
?“ zvolal otec z kuchyne a ja som sa neochotne otočila od
notebooku.
„Áno?“
zrevala som najhlasnejšie ako viem.
„Mohla
by si zísť sem dole, prosím ?“ spýtal sa. Vstala som a tackavým
krokom som sa vybrala ku dverám a potom po schodoch dolu do kuchyne.
„Poslušne
hlásim, že som tu, pane.“ uškrnula som sa naňho a premerala som
si ho pohľadom. „Čo to máš na sebe?“ spýtala som sa ho
udivene, keď som si ho prehliadala. Mal totiž na sebe sako, bol
oholený, učesaný, navoňaný a v ruke držal ružu.
„Vieš,“
začal trochu nesmelo a odkašľal si . „ idem na radne.“
prehovoril trochu ostýchavo a rukou si prešiel po vlasoch.
„Ako
prosím ?“ zatvárila som sa prekvapene. „Kto si a čo si spravil
s mojim otcom ?“ prstom som štuchla otca do hrude a tvárila som
sa mimoriadne zlovestne.
„Simi,
ak ti to prekáža...“ nestihol dopovedať vetu, lebo som mu
skočila do reči. „ Ale čo si, ocko.“ mávla som rukou. „Som
rada, že si sa konečne rozhýbal.“ vyčarila som lišiacky úsmev
a objala som ho. „Mám ťa rada, ocko.“ povedala som. „Aj ja
teba, Simi.“ šepol a pritisol si ma k sebe.
„Len
dúfam, že to nie je nejaká škrata.“ Pozrela som mu do tváre a
zasmiala som sa. „ Inak, mohol by si mi ju potom predstaviť.“
Veselo som zvýskla.
"Aj
na to príde, miláčik," usmieva sa na mňa a doslova z neho
sála radosť. Už ju len všetku pochytať, nakrájať a
naservírovať si ju na večeru. Zakrútim nad sebou nechápavo
hlavou, niekedy skutočne nerozumiem tomu, čo mi chodí v hlave.
"Budem sa tešiť, dúfam, že ti to vyjde, zaslúžiš si to,"
poviem a rukami som ho objala okolo krku. Cítila som, ako ma
pobozkal na vlasy a zakolísal sa so mnou z boku na bok. "Ďakujem,
a čo si myslíš, je toto vhodné garderóba na dnešnú večeru?"
"Samozrejme, že áno, je to úžasné!" zvolám bez
váhania, čím ho zjavne uspokojím.
Otca
vyprevadím z domu a nejaký čas pozorujem, ako nastupuje do auta,
štartuje ho, zapína si v ňom pás, zapne svetlá, potom vyparkuje
a vyráža na svoj celkom sľubný večer. S úsmevom na tvári sa
vyberiem späť do izby, kde mám ešte stále roztvorený e-mail od
Eda. "Ach jaj, Ed, keby si len vedel, čo všetko by som ti rada
povedala... a však, zatiaľ ti to len napíšem," povzdychnem
si nahlas a usadím sa na otočnú stoličku. Odsuniem sa na nej
trochu od stola a niekoľkokrát sa zatočím len tak dookola. Až sa
mi točí hlava, potom prestanem v obave, že odpadnem. Ako mi dokáže
aj taká maličkosť zlepšiť náladu.
Kliknem
na "odpovedať na správu" a dám sa do písania odpovede:
Opätovne
zdravím aj ja Vás!
Mrzí
ma to, v akej situácii sa momentálne nachádzate a želám Vám
skoré uzdravenie a bezbolestnú liečbu.
Priznám
sa, dosť ste ma prekvapili, keď ste mi napísali správu. Potešila
som sa aj takej maličkosti a musím Vám oznámiť zmenu v našom
kráľovstve. Najvyšší kráľ nášho kráľovstva - môj otec,
šiel dnes na schôdzku s jednou dámou, ktorá ho iste veľmi
očarila. Dúfam, že mu budete držať palce spolu so mnou.
Boje
v mojom kráľovstve sa museli na nejaký čas kvôli tejto udalosti
odročiť, pretože nebolo vhodné, aby sa čosi také konalo, ak môj
otec a môj verný spoločník nie sú prítomní.
Dúfam,
že sa čoskoro uvidíme, prídem Vás osobne navštíviť.
S
pozdravom Simona Kratochvilová.
Po
tom, ako som Edovi odpísala, oprela som si hlavu o stoličku a znovu
som sa zatočila na stoličke. Akosi ma to upokojuje. Zatvorila som
oči a ešte pár minút som sa krútila v kresle, až kým som
nezaspala. Prebral ma až rachot, ktorý spôsobili vchodové dvere.
Strhla som sa a otvorila som rýchlo oči. Pomaly som sa postavila a
rozospatým krokom som sa vydala zistiť, kto prišiel. Tackala som
sa chodbou, až kým som neuvidela otca.
„A-ahoj!“
pozdravila som ho cez zívanie. „Ako to dopadlo?“ spýtala som sa
so záujmom. Otec sa zatváril kyslo. „Nedopadlo to dobre?“ oči
mi div nevyleteli z jamiek. „No...“ začal neisto a poškrabkal
sa na temeno hlavy. „Vadilo by ti, ak...“ znovu sa odmlčal.
„Nenaťahuj ma už toľko!“ zvýskla som naňho nervózne.
„Vadilo by ti, ak by Sunny prišla zajtra na večeru k nám domov
?“ spýtal sa neisto. „Vôbec nie!“ zrevala som celá šťastná
a hodila som sa mu okolo krku. „Teší ma, že si šťastný.“
povedala som nadšene. „To som rád.“ spokojne sa usmial a mierne
ma nadvihol.
Som
rada, že je šťastný, uvažovala som neskôr v posteli hľadiac do
stropu a rukami založenými za hlavou. Rada by som vedela, kto je tá
záhadná Sunny. Sunny... to je zvláštne meno? Nie? Ešte som
nestretla nikoho, kto by sa tak volal. Je možné, že je to
prezývka? Žeby stihli svoj vzťah posunúť až natoľko dopredu,
aby si hovorili prezývkami? A používajú vôbec dospelí prezývky?
Otec si s mamou vždy hovorili menami alebo proste ukazovacími
zámenami.. hej ty.... tá... ten... hm... naraz si prídem taká
bezmocná, uvedomím si, že svojho otca nepoznám zase tak dobre,
aby som vedela posúdiť, ako to s ním v tomto vzťahu je. Viem len,
že po maminom odchode bol veľmi dlhý čas smutný. Snažil sa to
skrývať, aby mi neublížil, ale ja viem, že keď si myslel, že
ho nevidím, potajomky sa zožieral a vzdychal za mojim chrbtom.
Žiaľ, ja nie som slepá, aby som niečo také nevidela a preto som
sa preňho trápila. S Edom sme sa mu snažili neustále čosi
rozprávať, aby prišiel na iné myšlienky, ale väčšinou to
skončilo tak, že nás poslal von a nám nezostávalo nič iné, len
sa podriadiť jeho rozkazom, aby sme ho nenahnevali. Zhlboka sa
nadýchnem a zavriem oči. Je noc.. mala by som spať, inak budem
ráno nepoužiteľná. To už je vážne nedeľa? Tento víkend sa mi
nejako nezdá. Sobota šla celkom pomaly. Nevedela som čo robiť s
časom, no nedeľa šla tak rýchlo, že som nestihla postrehnúť,
ako sa deň presunul do druhej polovice. Napokon tu ležím a
netuším, čo so svojimi myšlienkami. Bože, daj, aby moje
myšlienky ustali a dopraj mi trochu spánku, chcem spať! Prosím...
Zopnem ruky, akoby som sa skutočne modlila. Musím sa nad tým
uškrnúť. Už dlho som sa nemodlila. Keď som bola malá, robievala
som to často. Verila som, že modlitby mi pomôžu dostať sa zo
zlej nálady a od zlých ľudí. Ale účinok sa akosi nikdy
nedostavil a tak som prestala veriť v silu modlitby a postupne ma
prešla chuť modliť sa. Proste žijem svoj život a denne dokazujem
svoju vieru navonok. Človek sa predsa nemusí hrať na svätuškára..
stačí, ak občas spraví niečo, o čom si myslí, že je správne.
Potichu vydýchnem.. zase uvažujem o hlúpostiach.
Avšak,
napokon si postupne uvedomujem, že moje myšlienky sa ťahajú ako
žuvačka z koberca a ja postupne upadám do ríše snov. Nechávam
sa opantávať príjemným pocitom, ktorý ma stretáva každý
večer, keď si líham do postele, aby som sa konečne vyspala a
nabrala nové sily do života. Som šťastná, keď si môžem trochu
pospať a odpočinúť si od hnusnej reality. Skutočne mi to robí
radosť. A nemalú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára