utorok 31. januára 2017

RESISTANCE





RESISTANCE
Z pokojného nočného spánku ma prebralo upozornenie na mobile. Chvíľu som sa snažil ho ignorovať, no keď prichádzali ďalšie a ďalšie strhol som sa. Zalapal som po mobile a keď už som ho mal v plnej moci, klikol som na obrazovku, ktorá ma v tme oslepila.

ÚTOČIA !
„Do prdele!“ zvolal som nahnevane. Okamžite som vyletel z postele a začal na seba hádzať oblečenie. Medzičasom mi začal mobil vyzváňať ako bláznivý. Pribehol som k nemu a zdvihol to.
„Kur..!“ miesto pozdravu zahrešil.
„Aj ja ťa zdravím.“ neubránil som sa úškrnu. „Už sa obliekam, čo ostatní?“ spýtal som sa, bojujúc so zipsom na nohaviciach.
„Trinásť.“ Odvetil hlas na druhej strane linky.
„Trinásť?“ Zdvihol som pravé obočie v údive. „Kto to zas fláka?“ zavrčal som, aj keď mi to bolo jasné.
„Na tom nezáleží, viac chlapov teraz nezoženiem! Je noc, kur.. Noc!“ hrešil ďalej.
„Už idem. Kde sa stretávame?“
„Pri prvom.“ strohá odpoveď a už len zavesenie.
„Super pokec.“ Zagúľal som očami a hodil na seba bundu. Z poličky schmatol kľúče a letel dole do auta. Zmobilizovať sa nám zväčša netrvalo viac než päť minút. Bolo to potrebné.
Riadenie auta nočnou ulicou je stresujúce, obzvlášť, keď vám príde každý podozrivý. Hŕstka chalanov v kapucniach stála neďaleko nejakého pajzla. V rukách jointy. To nebudú oni. Zastavil som na červenej. Cez cestu prechádzala skupinka podgurážených dievčat. ZELENÁ! Začal som na ne trúbiť. Očividne to brali ako kompliment.
„Uhnite!“ Zreval som cez otvorené okno a dupol na plyn, stále sledujúc všetko, čo sa v okolí deje.
Keď som dorazil na miesto „činu“ chalani už mali odparkované autá a sediac na ich kapotách, dobíjali. Traja chystali power banky a ďalší dvaja sa skláňali nad mapou mesta. Pristúpil som k nim.
„Tak aký je plán?“ Nazrel som na hologram osvieteného mesta v menšom prevedení.
„Kde si trčal?!“ Vybehol na mňa.
„Decká.“ Pokrčil som ramenami. “Sfetované a spité.“ Objasnil som. „Najradšej by som ich prefackal, ale to by som nebol podľa všetkého tu, ale v cele.“ Dodal som ešte.
„Fajn, fajn.“ Zamumlal. „Poď.“ Odvetil a pokynom ruky mi naznačil, aby som ho nasledoval k zadným dverám dodávky.
„Neuveríš, čo sme zohnali.“ V očiach mu zablesol až chorobný oheň šťastia. Veľmi dobre som poznal ten pohľad. „Priprav sa na Vianoce!“ prebleslo mi radostne mysľou. Dvere sa otvorili. Oslepilo ma svetlo. Bolo tam všetko! Reza, strely, ADA kam sa pozrieš, Jarvis, AXA taktiež. Kam sa len človek pozrel, bolo to najlepšie vybavenie. V zadu dodávky sa krčilo niekoľko MUFiek.
„Čo je v nich?“ spýtal som sa.
„Kľúče, strely, VŠETKO!“ ďalšie zablesnutie.
„Tak poďme na to!“
***

Je jedno, kto si ...
odkiaľ pochádzaš....
koľko prešľapov si spravil...
ako veľmi si padol na dno...
Ak sa dokáže opäť vstať...
Ak dokážeš ešte veriť...
Ak máš dostatok sily to zvládnuť...
PRIDAJ SA!
ZACHRÁŇME SPOLOČNE, ČO ZOSTALO!
VYBOJUJME SI NASPӒŤ SVET!
***
Vyrazili sme.
Prvý zničený portál bol na okraji mesta.
Nemohli sme však konať všetci na jedinom mieste...
CHCELO TO PLÁN...
A ten sme mali!!!
Päť skupín. Každá po troch členoch. Pár chlapov, dokonca aj ženské. Všetci spoločne a predsa každý inde.
O tom je boj,
o tom je výhra,
o tom je to, čo robíme
aj napriek tomu, že riskujeme.
O prekonávaní samého seba,
o strachu,
o nadšení,
adrenalíne a hlavne ...
O ZÁCHRANE SVETA!
Cítil som to nadšenie, ten zvláštny pocit v hrudi. Pumpovalo mi ho srdce a prostredníctvom krvi sa dostával do celého tela.
„Využijeme moment prekvapenia, tak nebudú mať šancu pohotovo reagovať.“ Pohľad pevný a odhodlaný. „Päť skupín. Traja členovia.“ pokračoval. „Všetci dostanete mapu svojej oblasti.“ Názorná ukážka drobných hologramov. „Dvaja zhadzujú, jeden osadzuje a dáva módy. Všetko v presne rovnakom čase!“ zdôraznil presne rovnaký čas. Najpodstatnejší detail. Najdôležitejší a rozhodujúci moment. ČAS! „Útok začne v ROVNAKOM ČASE na všetkých miestach SÚČASNE! Aby sme využili moment prekvapenia. Kým sa žaby spamätajú, aj keby si to uvedomili hneď, bude už 60% našich. MODRÝCH! Rozumiete ?!“zreval. Na čo sa ozvalo len
polohlasné zborové „ÁNO!“
„NEPOČUJEM VÁS!“
„ÁNOOOOOOOO!“ revali sme.
„Tak poďme spoločne započať PREVRAT!“
  

Dorazili sme na miesto. Zastali sme, otočil som kľúčom. A čakal...
Keď odbilo presne 01:15:59 v noci, VŠETKO TO ZAČALO. Kráčali sme vedľa seba a zhadzovali všetku tú spúšť, čo zanechali za sebou tie zelené svine. Ďalší osadzoval. Bolo to ako vírus. Z centrály sme počuli hlásenie o modrej vlne. Bola rýchla, nečakaná a smrteľne účinná.
Priam som počul tú hudbu v ušiach.
Tú blaženosť výhry.
Zase raz sme to dokázali!
Aspoň na chvíľu sme zmenili svet.
Pokračovanie nabudúce...
(V tomto diele bola použitá stratégia:
Agent: johnend007
Hodnosť: L11)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára