Čo keby sme ušli ?

Nikomu z Vás asi neuniklo, že prednedávnom prebiehali maturitné skúšky, ktoré vystresovali nejedného maturanta. S tým boli spojené aj celkom podarené témy na sloh. Pýtaš sa, milý čitateľ, kam týmto všetkým mierim? Tak ja ti to teda prezradím. Ako každý maturant, ani ja som sa tomuto nevyhla. Rada by som ti predstavila moju tému na sloh a samotný obsah tejto práce. Dosť bolo rečí, nech sa páči. 

Čo keby sme ušli ?

   Všetko sa to začalo minulé leto, keď mi doktori diagnostikovali chorobu, ktorá potrápila už nejedného smrteľníka. Verdikt bol jasný. Rakovina v poslednom štádiu. A tak som v osemnástom roku môjho života zahájila boj s touto chorobou. Ako jedna z mála som sa dostala na experimentálnu liečbu a väčšiu časť môjho času som bola v nemocnici, kde som dobrovoľne nechala tráviť vlastné telo jedmi. Tu som spoznala aj Jakuba, môjho rakovinové anjela.
     Ak by som ho mala popísať jedným slovom, bolo by to slovo nenahraditeľný. Pretože taký on skutočne bol. Stal sa jednou z najdôležitejších osôb v mojom živote. Mali sme spoločné ciele a sny. Obaja sme chceli študovať umenie, obaja sme túžili po cestovaní a spoznávaní nových, či skôr svetom zabudnutých krajín. Jedného dňa, keď sme sa obaja cítili zle, lebo tak to už s rakovinou býva, sedel pri mojej posteli a zrazu povedal.

"Čo keby sme ušli?" pousmial sa. Zostala som zaskočená.
"Prosím?" spýtala som sa s neskrývaným prekvapením a neubránila som sa úsmevu.
"No naozaj," oči mu zažiarili ako dve hviezdičky "utečme hneď teraz!" už už by sa postavil a vykročil z izby, keby som ho nezastavila.
"Jakub." ukázala som na hadičku, ktorá viedla z môjho pravého zápästia a na ktorú bola napojená fľaša s infúziou. Nadšenie ho v zlomu sekundy opustilo a tvár zosmutnela. Pohladila som ho po líci.
"Raz určite." ubezpečila som ho. Len vzal moju dlaň do rúk a pobozkal ju.
     To bol čírou náhodou aj posledný deň, ktorý som mala možnosť stráviť v jeho nenahraditeľnej a tak príjemnej spoločnosti. Náhle sa mu totiž zhoršil zdravotný stav a ja som stratila svojho  anjela. Doktori ma na moje vlastné prekvapenie pustili na jeho pohreb. No osoba, ktorú som tam videla, nebol Jakub. Choroba dokáže človeka zmeniť na nepoznanie a on, žiaľ, nebol výnimkou. Zaujímavé je, že hoc sme sa poznali len tri mesiace obaja sme mali pocit, že je to už večnosť.

    Dnes je to už rok od Jakubovej smrti. Ležím v záhrade a užívam si posledné pichľavé lúče letného slnka. Experimentálna liečba prestala účinkovať pred mesiacom a tak sa snažím užívať si všetky voľné chvíle a všetko to krásne okolo. Vnímam spev vtákov, jemné dotyky vetra, ktorý sa mi hrá s vlasmi a teplo slnka. Popri tom všetkom uvažujem, aké by to asi bolo, keby Jakub žil. Chcela by som zotrvať v tomto jedinom a nenahraditeľnom okamihu navždy, ale to mi osud pravdepodobne nedopraje. Zrazu ma prepadne ohromná bolesť a telo mám v jednom ohni. Lomcuje mnou, ani čo by som bola len handrená bábika.
    Prebudila som sa až na jiske. V diaľke sledujem mamu ako plače a otec si ju tisne na hruď. Hukot všetkých strojov zrazu prehlúši nesmierne ticho a pokoj. Predo mnou stojí Jakub a ako správny gentleman mi ponúka ruku. Ani neviem prečo, rozplačem sa.

"Čo keby sme ušli?" spýta sa s úsmevom na perách.
"Áno." prikývnem, podám mu pravicu a pocítim pokoj...