Úroveň spoločnosti sa posudzuje podľa toho, ako sa dokážeme správať voči svojim najbezbrannejším

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci!

Dovoľte, aby som sa vyjadrila k téme „Úroveň spoločnosti sa posudzuje podľa toho, ako sa dokážeme správať voči svojim najbezbrannejším“. Táto téma je vám určite dobre známa.  Koho vlastne považujeme za bezbranného? V dnešnej dobe môže byť bezbranným naozaj ktokoľvek a to skutočne aj zo dňa na deň. Stačí celkom málo a človek sa zrazu môže ocitnúť na úplnom dne. Stačí nehoda či infarkt a človeku sa svet obráti o 180 stupňov.

Podľa môjho názoru by sme mohli rozdeliť najbezbrannejších do dvoch skupín a to nasledovne. Na ľudí, ktorý sa stali bezbrannými vďaka svojmu postaveniu v spoločnosti a na osoby, ktoré sme my sami odsúdili ako priveľké bremeno, ktoré už na nič nebude potrebné.

Každého z vás asi ako príklad toho najbezbrannejšieho okamžite napadne dieťa. Je to pochopiteľné, deti sú krehké a nevinné stvorenia, ktoré potrebujú ochranu a starostlivosť. Potrebujú nás pri prvých krokoch, stojíme pri nich keď im je zle, pofúkame ranu.

Keď už hovoríme o deťoch, treba spomenúť aj na tie, ktoré stratili rodičov alebo sa ich rodičia dobrovoľne zriekli. Mám na mysli deti v detských domovoch. Tie nepoznajú lásku rodičov a nevedia aké teplé je objatie mamy či ocka.

Čo si pomyslíte, keď zbadáte bezdomovca na ulici ? Vyvoláva vo vás strach ? Je to ich vzhľad, čo nás tak desí alebo sú to len číre ľudské predsudky? Je pravdou, že často sa správajú nepríjemne, keď sú priveľmi spoločensky unavení. Že ich oblečenie ani zďaleka nie je vkusné. Skúste sa však spýtať sami seba, chceli by ste žiť ako oni? Myslíte si, že oni chcú takto žiť?  Väčšina z nich určite nie.  Práve oni zostali bezbranní a sami. Bez pomocnej ruky sa nevedia odraziť od dna a nájsť tú správnu cestu. Mnohí z nich sa dostali do tejto situácie bez vlastného pričinenia. Je pravda, že sú medzi nimi aj takí, ktorým tento spôsob života vyhovuje a nepotrebujú pomoc iných. Poznala som takéhoto človeka, mal manželku, syna a vlastný domov. Toto všetko dobrovoľne opustil, pracoval príležitostne ako pomocník za jedlo a nocľah. Ako dieťa som sa ho aj bála lebo bol chorý a vyzeral hrozne. Keď sme chodili domov zo školy okolo reštaurácie, sedel vonku s pivom a poldecákom v ruke. Vždy na nás vykrikoval, že nám kúpi lízanku. Vlastného syna však nepotreboval. Zomrel sám v nejakej chatke. Nikdy som nepochopila  prečo vymenil vlastnú rodinu za život bezdomovca.                               

Často sa najbezbrannejšími stávajú i naši starí rodičia. Osoby, ktoré nám dávajú všetku svoju lásku a starostlivosť. Osoby, ktoré nás pohladia, keď to potrebujeme. Veď posúďte sami, koho nepotešilo teplé pohladenie od starkej  či rozprávka? V dnešnej dobe sú však naši starkí pre veľké množstvo ľudí príťažou. A tak ich hromadne posielame do domovov pre dôchodcov. Cítia sa opustení, sklamaní a nechápu prečo ich vlastné deti, pre ktoré sa tak obetovali, odložili ako nepotrebnú vec. Mnohí z nich od žiaľu a bezmocnosti zomrú.

Je to smutné ale aj alarmujúce. Kam speje táto generácia. Aké citové dedičstvo zanecháme budúcim generáciám.  Kto pomôže nám keď sa ocitneme sami a bezbranní?

A tak by som chcela na záver len dodať malú myšlienku, veď ako sa hovorí „Dal Boh vtákom krídla a ľuďom ruky.“ Preto pomáhajme najbezbrannejším, lebo nikdy nevieme, kedy sa my ocitneme na ich mieste.

Dúfam, že vás môj príspevok obohatil o nové myšlienky a iný pohľad na svet. Bolo mi cťou, že ste ma počúvali.

Ďakujem za pozornosť!