Úvod
Nebolo to tak dávno čo
sa to udialo, ba nebolo to ani v neobvyklú hodinu. Všetci sa však
zhodli, že sa to udialo veľmi nečakane, tak rýchlo a predsa
pomaly. V bolesti a kvílení sa začali črtať ľudské zvuky,
plač, smiech a povzdychy. Prvý raz otvoril oči, pocítil
materinskú lásku a jemný vánok, ktorý tej nádhernej jesennej
noci vial. Matka si hlboko vydýchla a zavrela unavené oči. Po
tvári jej stekal chladný pot, keď po prvý raz uvidela uplakané a
príjemne teplé telíčko toho drobného, priam nebeského
stvorenia. Spokojne sa usmiala a do očí sa jej votreli slzy. Slzy
tak chladné, že by nimi mohla dieťatko rozplakať. Pozorne si
prezrela svojho prvorodeného potomka. Chlapček bol nesmierne
pokojný. Nebolo to obyčajné dieťa, jeho osud bol presne určený.
Všetci vedeli čo sa stane, keď sa narodí dieťa belasých očí,
s vlasmi farby slnka, pokožkou ako sneh a perami tak tmavými, že
by sa im nevyrovnali ani tie najčervenejšie ruže. V krajine
konečne nastane pokoj. Zmizne bieda, vyhasnú tmavé tiene, studne
sa opäť naplnia vodou. Pokoj, to jediné tak dlho nepoznali. Tiene
celú večnosť ovládali ľudskú slobodu. Slobodu, ktorá bola tak
dôležitá...
Presne si spomínam na to, ako si niečo z tohto napísala v škole na konci roka to bolo tuším? Vtedy si mi to dala prečítať. Spočiatku sa mi to zdalo divné, ale čím ďalej som v texte zachádzala, tým viac mi to dávalo zmysel a ako vidím, čosi si aj pridala a znie to skutočne zaujímavo, dúfam, že čoskoro bude aj pokračovanie.. :3 :)
OdpovedaťOdstrániťHej, písala som to na zdrap papiera. Dokonca ho stále ešte mám. :D Dúfam, že sa mi to podarí, lebo mám celkom dobrú inšpiráciu :D
OdpovedaťOdstrániť